15 nov Ako sa brániť pred nepravdivým znaleckým posudkom?
Súdni znalci sú neuralgickým bodom takmer každého súdneho konania vo veciach, kedy sa má rozhodnúť kam s dieťaťom po rozpade rodiny. Terčom hnevu sú niekedy právom, niekedy neprávom. Pravdou však je, že na znalecké posudky sudca hľadí skoro ako na Bibliu. Čo znalec povie, to je sväté! Pritom znalecký posudok je dôkaz ako ktorýkoľvek iný. Žiaden z dôkazov nemá, podľa zákona, prioritu, nemá vyššiu, či nižšiu hodnotu. Je na sudcovi, ako názory znalca vyhodnotí. Nesmie ísť však o zjavnú svojvôľu.
Na jednom veľkom rodinnom súde však až zarážajúco svojhlavo sudca presadzoval mienku znalca. Veď ako inak nazvať kontroverznosť znalcových tvrdení: najskôr povedal, že nikto z rodičov dieťa nemanipuluje, potom zistil, že matka si posadila syna na kolená, vzali veľký zošit a asi na tri – štyri strany spísali, čo sa chlapcovi na otcovi nepáči, čo na ňom nenávidí. Uf, poznáte záludnejší spôsob vymývania mozgu dieťaťa? A všetko znalec zaklincoval konštatovaním, že matka má lepšie rodičovské zručnosti. Sudkyňa dostala na stôl odborne odôvodnené spochybnenie znaleckého posudku, ona však – dobre, ale, ja znalcovi verím! A to po takmer dvoch rokoch, čo otec s chlapcom nemohol byť (lebo matka), rozhodla, že styk sa neupravuje. Otec môže byť so synom vždy len so súhlasom matky.
Videl som aj absurdnejšie posudky. Sám som ich ako sociálny vedec analyzoval asi dve stovky. Žiaľ, takmer žiadny nestál za nič. Ale poviem to trochu odbornejšie – posudky nespĺňali základné kritériá vedeckých poznatkov tak, ako to vyžaduje zákon (§ 207, ods. 1 Civilný sporový poriadok) a metodológia vedy (som autorom vysokoškolskej učebnice z vedného odboru metodológie vedy, viem o čom hovorím). Neboli postavené na faktoch, ale na názoroch, nespĺňali kritérium validity (platnosti) a reliability (spoľahlivosti) znaleckého skúmania.
Ako je to vôbec možné? Kde sa deje chyba? Prečo to znalci robia, prečo sudcovia akceptujú fake prácu?
Bolo by veľmi jednoduché povedať, že korupcia. Možno aj. Ale najzásadnejší problém spočíva v neschopnosti riešiť rodinné konflikty v súdnej sieni, preto sa sudca zvykne alibisticky skrývať za znalca. Alibizmus vedie k tomu, že sudca ani nevie, čo vlastne potrebuje zistiť. A tak sa zadanie štandardne točí okolo inteligencie rodičov, okolo toho, kto z nich je lepší, aký vzťah majú s dieťaťom a naopak a medzi sebou, kto manipuluje, kto nie, a – veď mnohí to dôverne poznáte. Aj vás zaskočí, keď znenazdajky zistíte, že nemáte dostatok rodičovských zručností a nespĺňate všeobecne deklarovaný, ale fakticky neznámy vzorec ideálneho rodiča.
Dobre, a čo s tým?
Máte svoju ľudskú dôstojnosť, ktorú musí každý rešpektovať. Aj súd. V Dohovore o ľudských právach a biomedicíne sa hovorí o priorite ľudskej bytosti: „záujmy a blaho človeka budú mať prednosť pred výhradným záujmom vedy a spoločnosti“ (čl. 2). Prelomiť tieto práva môže súd iba v štyroch prípadoch – v záujme [1 ]verejnej bezpečnosti, [2] predchádzania trestnej činnosti, [3] ochrany verejného zdravia a [4] ochrany práv a slobôd iných.
Neviem, ale vychádza mi z toho, že primárne má ísť o trestné konania. Ale dobre, aj v toxickom rodinnom prostredí sú situácie, ktoré niekoho vážne ohrozujú. V takom prípade však treba jasne povedať, aký problém sa musí skúmať. Ak ide o násilie, neprináleží to na stôl civilného súdu, ale do režimu trestného konania. Môže ísť o zanedbávanie zdravotnej starostlivosti, alebo iné formy zlého zaobchádzania s dieťaťom. To áno. Ale vždy musí súd vymedziť, čo sa má zisťovať. Bez vymedzenia problému ide o obyčajnú svojvôľu a alibizmus. Z hľadiska metodológie i z hľadiska spravodlivosti je to cesta na scestie. Preto sa treba pýtať, čo má znalec zisťovať a z akého dôvodu.
Zadanie súdu najčastejšie smeruje k tomu, aby znalec zisťoval, komu treba dieťa „prideliť“ po rozpade rodiny. Lenže práve to znalec nesmie. Zo zákona „sa nevyjadruje k právnemu posúdeniu veci“ (§ 207 ods. 2 CSP). Práve z takýchto dôvodov viacerí znalci dostali pokutu za správny delikt. Sám som urobil niekoľko auditov znaleckých posudkov, ktoré ministerstvo vyhodnotilo ako správny delikt znalca a uložilo mu pokutu. Takže potvrdené aj autoritou.
Do kategórie ochrany práv a slobôd iných možno priradiť zisťovanie dôvodov prečo dieťa odmieta jedného z rodičov. A v tom momente sa spúšťa kolotoč rôznych príhod, argumentov, názorov, zveličovania triviálnych epizód, no zväčša ide viac o špekulácie ako o faktograficky podložené zistenia. Je to veľmi široká paleta rôznych dôvodov, na ktoré nestačí priestor nášho článku. Sústredím sa iba na rozhodujúce skutočnosti, ktoré musia znalec i súd rešpektovať, ak, pravda, majú ambíciu postupovať a rozhodovať spravodlivo.
Desatoro dobrého znaleckého posudku
- Jasný cieľ. Pretože ten, kto nevidí cieľ, nemôže ho zasiahnuť, hovorí stará múdrosť.
- Formulácia problému. Má spravidla formu otázky alebo výroku. Musí spĺňať tri kritériá vedeckosti: (1) vzťah medzi dvomi alebo viacerými premennými, (2) jasná a jednoznačná formulácia otázky (výroku) a (3) implikácia (spojitosť, závislosť) medzi dvomi premennými: výrok v tvare „ak A, potom B“ [predpoklad/dôsledok].
- V každom znaleckom úkone musí byť odôvodnený postup a musí byť zabezpečená jeho preskúmateľnosť (§ 18 ods. 1 zákona o znalcoch).
- Fakty a názory. Fakt je „to, čo sa urobilo“, teda to, čo existuje a čo sa objektívne zistilo. Objektívne preto, lebo sa to dá overiť. Fakt znamená istotu, že rovnakou cestou prídeme vždy k rovnakému výsledku. Naproti tomu názor je od slova nazerať; názor je nejaké chápanie faktov, subjektívna interpretácia reality, ktorá sa nedá overiť – názor je zaujatý a závisí aj od emócií. Ak má byť posudok preskúmateľný, nemôže stáť na názoroch, ale na faktoch.
- Na jednom fakte sa nedá postaviť nijaké zovšeobecnenie, žiadny odborný záver, resp. vedecký poznatok.
- Názor dieťaťa. Nestačí, že znalec sa porozpráva s dieťaťom, urobí nejaké testy a vec uzavrie s neomylným záverom. Nesmie to tak robiť. Dohovor o právach dieťaťa a rozhodnutia ESĽP to jednoducho zakazujú. Zjednodušene, práca s dieťaťom je založená na dvoch princípoch: (a) názorom nie sú jednorazovo vyslovené myšlienky, ale musí ísť o proces. Viac zdrojov poznania; (b) názor dieťaťa je podriadený jeho najlepšiemu záujmu. Nerozhoduje len to, čo dieťa povie, vyjadrí alebo chce, ale aj to, či je to zhodné s jeho najlepším záujmom.
- Všetko, čo dieťa i rodičia povedia, musí byť zaznamenané na videozázname alebo aspoň na audionahrávke. Je to dôležité z hľadiska psycholingvistiky, ktorej súčasťou je neverbálna komunikácia. Ak takéto záznamy nie sú, a znalec uvádza iba prepis, je to neobjektívne. Ide iba o subjektívnu interpretáciu povedaného, nie o skutočné vyjadrenia. Pritom, aby sa dalo vyšetrenie vôbec preskúmať, musí byť k dispozícii originálny rozhovor, pretože dôležitá je intonácia hlasu, syntax a iné neverbálne prvky reči.
- Znalec sa nesmie vyjadrovať k právnym otázkam, najmä ako má súd rozhodnúť o úprave styku rodičov s dieťaťom alebo k tomu, ako sa niečo v minulosti stalo, či k tomu, či vyšetrované osoby hovoria pravdu.
- Osobitnou chybou je štúdium spisu a súvisiacich zdrojov. Znalci zvyknú opísať veľkú časť spisu (mal som v rukách posudok, ktorý mal 140 strán, z toho asi 80 tvoril opísané zápisnice a rozhodnutia súdu) bez toho, aby vyhodnotili, aké informácie získali a aký mali význam pre ďalšie skúmanie.
- Znalec musí vykonať skúšku platnosti a spoľahlivosti svojich meraní. Ak tak neurobí, jeho merania majú nízku poznatkovú hodnotu. Je to prirodzené. Nikto nestavia svoje závery na prvom fakte, ktorý zistí, bez toho, aby mal možnosť porovnať viac premenných, viac zistení.
Vybral som iba najčastejšie faktory, ktoré sa dosť zanedbávajú a znehodnocujú znalecké vyšetrenie. Zlyhanie znalca však nepríde samo od seba, vždy súvisí so zlým zadaním. Ak súd nevie, aký problém potrebuje zistiť, znalec má chaos a – robí to, čo ovláda najlepšie. Postupuje ako pri vyšetrení pacienta v ambulancii. Lenže medzi ambulantnou činnosťou a znaleckým (vedeckým) poznávaním je dosť veľký rozdiel. Asi ako medzi víťazstvom v ligovom futbalovom zápase a získaním majstrovského titulu. Pretože jeden vyhratý zápas ešte nerobí majstra. Rovnako ako jedno vyšetrenie v ambulancii nedokáže identifikovať problém dieťaťa a rodičov, ktorí navyše nežijú izolovane. Na ich život a situáciu má vplyv aj bezprostredné prostredie – starí rodičia, noví partneri, širšia rodina, škola, priatelia atď.
Okrem toho, ak príde človek do psychologickej ambulancie, príde tam z vlastnej vôle, čo predpokladá istý stupeň dôvery medzi nim a psychológom. Ak sa dostaví na príkaz súdu a s cieľom, aby psychológ pátral v jeho duši a určil, ako bude žiť, snaží sa prezentovať v lepšom svetle, alebo hrá rolu obete. Vo vede sa také správanie označuje ako Hawthornský efekt. Z tých významnejších rizík spomeniem ešte observer – expectancy efekt (nastáva vtedy, ak očakávania znalca ovplyvňujú realitu tým, že účastníkov znaleckého vyšetrenia neúmyselne ovplyvní. Povedzme tým, že im počas vyšetrenia vyjadruje svoje názory a postoje ku skúmanému problému) alebo primacy efekt – efekt prvého dojmu. Pojem pochádza z kognitívnej psychológie a spôsobuje riziko skreslenia výsledkov vyšetrenia.
[Mimochodom, práve pre metodologickú rozporuplnosť znaleckého skúmania sa v USA rozhodli, že znalecké posudky v poručníckom súdnictve zakážu. Či sa už tak medzičasom stalo, aktuálne neviem, ale, že je to veľmi živá téma, to je fakt.]
Ako sa brániť?
Základnou otázkou, ktorú znalcovi treba položiť je – ako ste na to prišli a ako ste to overili. Zažil som, že súd určil znalcovi úlohu, aby zistil, či deti a matka zažili násilie. Odpoveď znalca bola, že zažili, že to povedali deti a hovorila to aj matka. Otázka bola sama o sebe neprípustná, spomeňme si – znalec sa nesmie vyjadrovať k právnym otázkam, nesmie sa vyjadrovať k dôkazom. No rozhodujúcim bolo, že svoje tvrdenie založil na prezentácii nejasných subjektívnych vyjadrení, ktoré vylučovali mnohé iné okolnosti. Napríklad zistenia iných znalcov v trestnom konaní.
Správne čítať posudok je problém pre každého laika, bez rozdielu či ide o rodiča alebo advokáta alebo sudcu. Máme v Rade možnosť pomôcť. Spolupracujeme so sociálnym vedcom, ktorý roky pôsobil na univerzite a vyučoval metodológiu vedy, je autorom vysokoškolskej učebnice o tomto vednom odbore a urobil niekoľko stoviek auditov znaleckých posudkov.
Ako zistím, že posudok je nesprávny?
V Rade pre práva dieťaťa môžete požiadať o odborné stanovisko – audit znaleckého posudku na info@pravadeti.sk.
Takúto službu nerobí nikto. Je to rozdiel ako robiť kontrolný posudok. Pretože, ak jeden znalec hodnotí prácu druhého znalca, necíti sa v tom celkom komfortne. Znalecký posudok má zo zákona kompetenciu kontrolovať znalecký ústav. Na Slovensku je taký iba jeden – v Nových Zámkoch. Audit metodológie nie je kontrolou odbornej psychologickej činnosti znalca, ale auditom validity a reliability (platnosti a spoľahlivosti). Metodológia vedy je metadisciplína, zaoberajúca sa základnými otázkami budovania vedy a systémami vedeckého poznávania. Je to akoby kostra poznávania v jednotlivých vedných disciplínach, ako sú sociológia, psychológia, masmediálna komunikácia, matematika, fyzika, história a i. Metodológia, zjednodušene vyjadrené, sa zaoberá konštrukciou výskumných procesov. Ak je konštrukcia chybná, zrúti sa celé dielo. O tom je audit.
K auditu dostanete aj inštrukcie, ako s ním pred súdom naložiť. Poskytneme modus operandi, podľa ktorého súd musí audit vziať do úvahy a vysporiadať sa s ním. Čiže, buď výsledky auditu presvedčivo vyvráti, alebo ich prijme. Iný postup by bol ústavne nekonformný. Audit sa dá využiť aj v správnom konaní pred ministerstvom spravodlivosti, ktoré koná o správnych deliktoch znalcov alebo, výnimočne, aj v trestnom konaní, ak by pochybenia znalca naplnili znaky trestného činu nepravdivého znaleckého posudku.
PhDr. Jozef Tinka, PhD.