Otvorený list novým ministrom: Odstráňme neviditeľné zlo zo života detí

Otvorený list novým ministrom: Odstráňme neviditeľné zlo zo života detí

Vážená pani Zuzana Dolinková,
vážený pán Boris Susko,
vážený pán Erik Tomáš,
vážený pán Tomáš Drucker,

berúc na vedomie predsavzatia, s ktorými prichádzate vládnuť, sa na vás verejne obraciame v nádeji, že vypočujete mĺkve prosby detí i rodičov z rozpadnutých rodín a medzi priority svojho mandátu zaradíte naliehavé otázky ich duševného zdravia. Pretože roky zostávajú bez efektívnej pomoci orgánov verejnej moci. Napriek tomu, že strategický dokument Slovensko 2030 pred časom definoval priority pre duševné zdravie. Medziiným aj vyššiu dostupnosť starostlivosti o duševné zdravie vo forme koordinovanej medzirezortnej spolupráce pri prevencii porúch a podpore zdravia všetkých skupín obyvateľstva od detstva po starobu.  

Naša spoločnosť nesporne prežíva viacero kríz a naliehavých výziev na nápravu nepriaznivej spoločenskej situácie. Možno práve preto súčasnú pandémiu poškodeného duševného zdravia zakaždým prehlušia iné témy. Pritom všetko zlo začína práve v rodine. V toxickom rodinnom prostredí sú korene všetkých spoločenských pnutí – od neschopnosti riešiť ekonomické problémy až po extrémizmus v rôznych jeho podobách. Stačí si spomenúť na výrok geniálneho Tomáša Baťu o tom, že každá kríza je dôsledkom morálneho úpadku v spoločnosti.  

Osobitne naliehavým problémom verejného zdravia sú ťažkosti, ktoré prežívajú deti i dospelí v tisíckach rozpadnutých rodín. Rada pre práva dieťaťa je občianske združenie, ktoré viac ako desať rokov pomáha rodinám, v ktorých sa rodičia z rôznych dôvodov nevedia dohodnúť na starostlivosti o svoje deti. Ubližujúc sebe. Ubližujúc deťom. Poznáme tie situácie z každodennej činnosti. A vidíme ako sa v rodinných systémoch zacyklil chorobný stav, ktorý sa prenáša z generácie na generáciu. 


zdroj foto: internet

Dlhoročné spory o deti  sú bolestnými príbehmi rodín, kde jeden z rodičov stráca svoje dieťa a naopak – dieťa často navždy prichádza o jedného z rodičov. Nešťastné a nezdravé detstvo spôsobuje, že deti si patologické vzory rodičovstva prenášajú do vlastných vzťahov. Kolobeh nezdravých rodinných systémov je zničujúci a príznačný pre život nasledujúcej generácie, ktorá vstupuje do života zasiahnutá transgeneračnými traumami a patologicky štruktúrovanými vzťahovými hodnotami. Spoločnosť nedokáže účinne poskytnúť odbornú pomoc a rodičia nemajú vedomosť ani ochotu, v záujme nápravy a ochrany behaviorálneho zdravia svojich detí, nežiadúci stav zmeniť. 

Za roky sme sa na každom jednotlivom prípade naučili lepšie chápať, čo sa v toxických rodinách odohráva. Spolupracujeme s odborníkmi z oblasti  liečby vzťahov a so znalosťami o rodinných systémoch. Permanentne hľadáme efektívne možnosti intervencií, ktoré dokážu rodiny uzdraviť. Chceme dosiahnuť, aby deti mali kvalitnejší život, aby vyrastali v emočne bezpečnom prostredí a aby z nich vyrastali dobrí ľudia. Bez pomoci štátu sa však nevieme citeľne posúvať. 

Bez uvedomenia si, že rodinné tabu nie je vecou iba problémovej rodiny, ale aj otázkou verejného zdravia, bude spoločnosť chorá. Stačí si sústredenejšie všimnúť tzv. stratených rodičov detí, ktoré vyrastajú v nútenej izolácii od matky, či otca, s ktorými mali veľmi blízke vzťahy dovtedy, kým sa rodina nerozpadla. Deti vyrastajú v prostredí, ktoré deštruuje ich hodnoty a psychické zdravie. Stratení rodičia zažívajú roky ponižovania, výsmechu, frustrácie. Viacerí majú suicidálne myšlienky, pretože sa nevedia dostať k svojim deťom. Prežívajú dlhotrvajúcu duševnú ujmu, zhoršuje sa ich zdravotný stav, pociťujú bezmocnosť, beznádej, hnev, úzkosť, cítia sa izolovane od priateľov i od spoločnosti vôbec. Strácajú zmysel života, zbavujú sa majetku, nedokážu plnohodnotne pracovať. Ich situácia nadmerne zaťažuje spoločnosť. Všetko najmä preto, že problematika stratených rodičov a detí z rozpadnutých rodín sa z hľadiska celospoločenských vplyvov nedoceňuje. Štát stále nenachádza účinné nástroje a väčšinou iba formálne intervenuje až vtedy, keď problémy pretečú z rodinného prostredia navonok. Pomoc je pritom nesúrodá, bez jasných štandardov, nekoncepčná, nekoordinovaná, nezohľadňuje najnovšie vedecké poznatky, sústreďuje sa v rukách niekoľkých záujmových skupín, ktoré vytvárajú paradigmu problematiky v uzavretom kruhu, bez otvoreného prístupu, bez toho, aby vytvorili priestor pre názorovú diverzifikáciu a participáciu verejnosti, ktorej sa problematika bezprostredne dotýka.  

Vnímame koľko sa robí v záujme zvýšenia povedomia o duševnom zdraví. Hlboko nás však znepokojuje fakt, že komplexná forma pomoci pri zvyšovaní psychickej odolnosti a pri riešení ťažkostí v oblasti duševného zdravia, nezahŕňa efektívnu pomoc rozpadnutým rodinám. Na týchto ľudí aj národný program ochrany duševného zdravia akoby zabudol. Ide pritom o veľkú skupinu dnes už dospelých detí, ktoré prežívajú dôsledky toho, že v detstve museli byť nedobrovoľne bez niektorého z rodičov. 

A epidémia tráum z detstva sa šíri bez povšimnutia. Veľa dnešných detí vykazuje príznaky patologického správania a poškodených vzorcov myslenia. Prejavujú sa u nich rozličné obranné mechanizmy ako vyhýbanie, disociácia, nadmerný hnev, pohŕdanie jedným z rodičov i celej časti rodiny. Okolie však nevie čítať tieto príznaky. Chybne ich pripisuje vôli dieťaťa alebo iným vplyvom bez toho, aby sa odborne skúmala anamnéza rodinného systému, primárne sociálne prostredie dieťaťa a vplyv osôb, ktoré s dieťaťom žijú v spoločnej domácnosti. A na základe takejto diagnostiky sa potom určil terapeutický proces.

Vieme o tisícoch, dnes už dospelých detí, ktoré systém roky nedokázal ochrániť a poskytnúť im odbornú pomoc. Takýto dospelí potom nielenže opakujú nadobudnuté chybné vzory rodičovstva, ktoré si nesú z detstva, ale ich zranenia im spôsobujú pocity prázdnoty, hanby a viny, depresívne príznaky a  mnohé ochorenia s telesnými príznakmi. Podľa známeho dlhodobého výskumu vedcov z Harvardovej univerzity až 91% dospelých, ktorí mali počas detstva zlý vzťah s matkou, v strednom veku ochorie vážnou chorobou; 82% takýchto dospelých postihne rovnaký osud, ak mali zlý vzťah s otcom a 100% tých, ktorí mali nešťastné vzťahy s obidvomi rodičmi. A to už je citeľné zaťaženie socioekonomického systému v krajine.  

S naliehavosťou apelujeme na to, aby sa deti z rozpadnutých rodín a z rodín, prežívajúcich krízu, stali prioritou a aby sa k ich situácii pristupovalo ako k problému verejného zdravia. Aby sa vytvoril systém, ktorý bude efektívne vykonávať skríning detí, ohrozených patológiou rodinných systémov a ktorý bude chrániť deti pred deštrukciou ich životného a emočného prostredia. 

Na Slovensku máme odborníkov, ktorí rozumejú dynamike rodinných systémov, odmietajú však s patologickými rodičmi pracovať. Dôvod spočíva v neraz agresívnom odmietaní odbornej pomoci a ak príde k autoritatívnemu rozhodnutiu, osoby, ktoré sa majú podrobiť intervencii, sa cielene sústreďujú na obštrukčné praktiky a rôzne spôsoby vyhýbania sa pomoci. Preto sa deťom nedostáva adekvátna ochrana a pomoc. 

Bez systémového nadrezortne koordinovaného prístupu sa tento začarovaný kruh nepodarí prelomiť. 

Podstatou desaťročia alarmujúceho stavu je, že riešenie sa hľadá v súťaži o lepšieho rodiča, a nie v liečbe rodičovských duševných zranení z detstva a v zapájaní celej rodiny do terapeutických postupov. Aby deti mohli žiť zdravšie, kvalitnejšie, aby nestrácali jedného z rodičov, aby mali naplnený život, kde túžba milovať oboch svojich rodičov sa nebude musieť skrývať či až odstrihnúť, a kde bude dieťa naplno využívať svoj potenciál. Týmto spôsobom sa docieli aj prevencia, pretože dieťa, o ktoré sa spoločnosť spolu s rodinou postará, s najväčšou pravdepodobnosťou raz vytvorí svojim deťom zdravé vzory, čo prospeje celej spoločnosti. 

Nečinnosťou, alebo nepochopením situácie, systém podporuje poškodzovanie ranných vzťahov detí. Ak doterajšia forma pomoci, keď o týchto rodinách rozhodovali a rozhodujú zvyčajne až sudcovia, neprináša zlepšenie, potom sú nevyhnutné radikálne zmeny. Také, aby starostlivosť o rodiny v kríze prevzali kompetentní odborníci z odboru zdravotníctva – psychoterapie, psychotraumatológie a, pri závažných poruchách myslenia a vnímania reality, psychiatri. Potrebná je aj spolupráca školy, širokej rodiny dieťaťa, pediatra a ľudí, ktorí rodinu vyvedú z trápenia.

Liečba rodín, v ktorých sú deti s príznakmi zanedbávania a psychického týrania, nie je ideologický, ani rodový problém. Sú krajiny (Fínsko), v ktorých pochopili, že domáce násilie je transgeneračná rodinná dynamika, ktorá zahŕňa celý rodinný systém, čo je skôr psychologický, ako ideologický pojem.

Aj u nás máme poznatkovú bázu, ktorá vytvára zdravú premisu pre odstránenie nedostatkov, ktoré dlho deformujú ponímanie problematiky rozpadnutých rodín. Napríklad známy výskum tímu profesora Jozefa Haštu, ktorý skúmal dôsledky traumy z detstva.  Vynikajúcou je ďalšia štúdia „Duševné zdravie a verejné financie“, ktorej autorkou je Lucia Grajcárová z Útvaru hodnoty za peniaze (MF SR). Ide o komplexný ekonomicko-analytický materiál, ktorý poukazuje  na to, ako problematika duševného zdravia efektívne ovplyvňuje využívanie verejných financií. Z analýzy jasne vyplýva, že „najefektívnejšie je systémovo investovať do programov duševného zdravia, predovšetkým z dôvodu vytvorenia sociálnych a emocionálnych zručností v detstve“.

Efektívnym riešením zlej situácie je nadrezortná inštitúcia, ktorá, podobne ako vo vyspelých krajinách, bude zameraná výlučne na rodinu a deti. 

Spoločnosť neodkladne musí začať so špecializovaným vzdelávaním, atestovaním odborných profesií, zameraných na rodinu a deti – od sociálnych pracovníkov, cez sudcov, advokátov, mediátorov, pediatrov, psychológov, špeciálnych pedagógov, terapeutov a ďalších – a vytvoriť kohézne nadrezortné štandardy pre sociálnoprávnu ochranu detí. 

Vyzývame vás preto, aby ste zorganizovali otvorené podujatie za účasti odborníkov a verejnosti, na ktorom sa začne vytvárať nová stratégia pomoci emočne zanedbaným deťom a strateným rodičom. 

Navrhujeme vytvoriť pracovnú skupinu (ponúkame do nej aj vlastných odborníkov), ktorá vypracuje stratégiu pomoci a predloží ju na otvorenú verejnú diskusiu. Otvorenosť vnímame v tom, že tvorba novej stratégie nebude vecou štruktúr, ktoré primárne vytvárali doterajšiu paradigmu, ale priestor dostanú všetky názorové smery, ktoré majú potenciál priniesť objektívne poznanie.

Tvorba novej stratégie by mala vychádzať z týchto paradigmatických tém:

  • problémy detí a rodičov z rozpadnutých rodín sú vecou verejného zdravia,
  • problémy v rodinách v kríze treba riešiť terapeuticky, nie autoritatívne,
  • riešenie problémov v rozpadnutých rodinách nespočíva v hľadaní lepšieho rodiča, ale v liečbe rodinného systému,
  • riešenie problémov v rozpadnutých rodinách si vyžaduje medzirezortnú koordinovanú spoluprácu,
  • treba vytvoriť nadrezortné štandardy pre prácu s rodinou v kríze.

Rada pre práva dieťaťa
https://www.pravadeti.sk/
https://www.facebook.com/pravadeti

Kontakt:
PhDr. Jozef Tinka, PhD.
jozef.tinka@pravadeti.sk
Mobil: 0949 531 299
Sídlo: Račianska 153, Bratislava

Photo by Aaron Burden on Unsplash