07 aug PREČO ZRUŠIŤ STRIEDAVKU alebo SEDEM VIET, KTORÉ ZMENIA SVET (DETÍ)
V jednom sa asi mnohí zhodneme – na Slovensku je systém poručníckeho súdnictva nastavený na boj o najlepšieho rodiča, o hľadaní empatickejšieho z nich, o tom, ako dieťaťu vziať jedného z rodičov a postaviť ho do role návštevníka, ktorý je pre vlastné dieťa iba akousi atrakciou dvakrát do mesiaca. Systém je nastavený na zverenie dieťaťa. „Dieťa nie je zver, preto sa nemá zverovať“, myšlienka, ktorú svojho času na Rade vyslovil Bohuš Lenghardt. A dal tým smer, akým sme začali premýšľať. Ak ide všetkým len o najlepší záujem dieťaťa, nie je predsa možné, aby to dieťa bolo za chrbtom systému! Všetky zákony a normy hovoria ako rozhodovať, aby štát vyriešil problémy rodičov. Spýtal sa však niekedy niekto, prečo by dieťa malo byť bez jedného rodiča? Prečo by malo znášať dôsledky, ak sa rodičia znenávidia alebo len už nechcú spolu žiť? Uvedomil si niekto niekedy, že vzťah dvoch dospelých ľudí môže skrachovať, ale rodičmi zostanú navždy? Dieťa nezaujíma, a napokon ani nechápe, čo rozdelilo otca a mamu. Potrebuje jediné – chrániť svoje rodinné väzby. Ako vraví najskúsenejšia rodinná poradkyňa, Ivetka Kačkovičová, členka prezídia Rady – to, čo dieťa potrebuje sú dobrí rodičia, dobrí príbuzní, dobrí učitelia, dobrí kamaráti detí, dobrí kamaráti rodičov a dobrí lekári. Presne. Toto je vymedzenie zdravého sociálneho prostredia. Nič viac ani netreba.
V Rade roky hľadáme modus operandi, ako zmeniť systém tak, aby sa dieťa vymanilo z područia rozhnevaných rodičov, rôznych tých odborníkov na deti, psychológov, znalcov, sociálnych pracovníkov, advokátov i sudcov, aby sa vyhlo súpereniu dospelých a aby sa jeho život po rozpade rodiny nezmenil na peklo.
Striedavá starostlivosť má logiku. Má dobré výsledky. Je to najlepšie riešenie zo všetkých zlých, ale ani v tomto prípade nejde o model, ktorý by vychádzal z vôle dieťaťa. Je skôr riešením pre rodičov. A to už nevravím o nezmyselných výskumoch a debatách, že či je striedavka vhodná alebo nehodná. Ani o tom, aké absurdnosti prináša. Napríklad, že rodičia si odovzdávajú dieťa so stopkami v rukách.
Pýtame sa, kde je dieťa? Kde je jeho záujem. Veď aj v dobre fungujúcej rodine si matka a otec nedelia čas s dieťaťom, dieťa raz viac inklinuje k matke, inokedy sa utieka k otcovi. Má tajnosti s otcom, a iné zasa s mamou. Nemôže fungovať s vedomím, že zajtra narukuje k jednému, a potom príde na opúšťák k druhému. Pritom ani tak nejde o akože dva domovy, ale možno práve o tie tajomstvá, alebo jednoducho chuť byť práve teraz a práve s mamou, či otcom. Aj keď mu nejakí cudzí ľudia určili, kde má kedy byť.
Prišli sme na to! Vieme ako zmeniť systém a ako vyfaulovať všetkých odborníkov na deti z ich života. Nebude viac treba znalcov, kolíznych opatrovníkov a iných strýkov a tiet. Vyhlásime trvalý mier!
Čerpali sme z vlastných dlhoročných skúseností, zo štúdií poznatkov z iných krajín, chodili sme na konferencie, veľa čítali, skúmali, skúšali a inšpirovali sme sa tam, kde niečo podobné funguje – v Dánsku, a v Chorvátsku.
Koncept vychádza z početných diskusií členov prezídia Rady. Zosumarizoval som ich a predkladám ako námet na verejnú diskusiu. Členom Rady, rodičom, odborníkom na deti, každému, komu netečú – prepytujem – jedovaté sliny a chce ponúknuť svoj najlepší záujem prispieť k dobru detí. Všetky nápady, názory a podnety budeme sústreďovať na adrese info@pravadeti.sk alebo v komentároch na našej sociálnej sieti a zohľadníme všetko dobré. Do konca roka chceme zmeniť svet detí. Fakticky. Reálne. Raz a navždy.
SEDEM VIET, KTORÉ ZMENIA SVET DETÍ
Pripravujeme návrh novely zákona o rodine, v ktorom stačí zmeniť púhych sedem viet. Vyvolajú dominový efekt a vynútia si celý rad následných zmien, ktoré vygumujú starú myseľ systému a prinesú čerstvý vetrík a nádej, že deťom z rozdelených rodín budú všetci dospelí chrániť dobré rodinné vzťahy. Bez víťazov.
Navrhované vety v zákone predstavujú princípy, ktoré sa musia pretransformovať do právnej reči a do noriem. Základ je premýšľať tvárou k dieťaťu, nie tvárou k rodičom. Diskutujme len o tom, ako to vidí dieťa, nie čo dokážu rodičia. Rodič musí. Aj dieťa musí, ale iba to, aby nestratilo väzby s rodičom.
Veta prvá
„PRVORADÝM ZÁUJMOM SPOLOČNOSTI JE CHRÁNIŤ DOBRÉ RODINNÉ VZŤAHY DIEŤAŤA“
Zákon o rodine obsahuje v prvej časti základné zásady, na ktorých je postavený. V čl. 3 sa hovorí, že „Rodičovstvo je spoločnosťou mimoriadne uznávaným poslaním ženy a muža. Spoločnosť uznáva, že pre všestranný a harmonický vývin dieťaťa je najvhodnejšie stabilné prostredie rodiny tvorenej otcom a matkou dieťaťa.“ A my dopĺňame: „a preto prvoradým záujmom spoločnosti je chrániť dobré rodinné vzťahy dieťaťa“. Je to v súlade s poslednou vetou tohto článku, v ktorej sa hovorí: „Spoločnosť poskytuje rodičovstvu nielen svoju ochranu, ale aj potrebnú starostlivosť, najmä hmotnou podporou rodičov a pomocou pri výkone rodičovských práv a povinností.“
Veta druhá
„PRI POSUDZOVANÍ A URČOVANÍ NAJLEPŠIEHO ZÁUJMU DIEŤAŤA TREBA ZISTIŤ AKÉ SÚ RELEVANTNÉ PRVKY POSÚDENIA NAJLEPŠIEHO ZÁUJMU DIEŤAŤA ZA ÚČELOM ROZHODNUTIA O KONKRÉTNOM OPATRENÍ, DAŤ IM KONKRÉTNY OBSAH A PRIRADIŤ KAŽDÉMU Z NICH VÁHU VO VZŤAHU K OSTATNÝM, A SÚČASNE ZABEZPEČIŤ PRÁVNE ZÁRUKY A RIADNU APLIKÁCIU PRÁVA.“
Základné zásady zákona o rodine uvádzajú deväť kritérií najlepšieho záujmu dieťaťa. Problém je v tom, že každý rozsudok sa opiera o výrok „v najlepšom záujme dieťaťa“, pričom je to niečo ako Colombova žena – v každej časti známeho detektívneho seriálu sa o nej hovorí, ale nikdy ju nikto nevidel. Zmysel nášho návrhu vychádza z Dohovoru o právach dieťaťa a sleduje princíp, že súd musí testovať každé kritérium najlepšieho záujmu dieťaťa osobitne, dať každému primeranú váhu v porovnaní s ostatnými, čiže posúdiť záujem dieťaťa komplexne a dať právne záruky (vymožiteľnosť práva), že sa život dieťaťa bude ďalej odvíjať podľa týchto kritérií. Preto navrhujeme čl. I zákona rozšíriť o túto vetu.
Veta tretia
„V PRÍPADE, ŽE IDE O MANŽELSTVO RODIČOV MALOLETÉHO DIEŤAŤA, SÚČASŤOU NÁVRHU MUSÍ BYŤ RODIČOVSKÁ DOHODA O USPORIADANÍ RODINNÝCH VZŤAHOV MEDZI RODIČMI A DIEŤAŤOM PO ROZVODE.“
V ustanovení § 23 ods. 2 zákona o rodine sa hovorí o rozvode v prípade, že sa manželský zväzok obnoviť nedá. Zabudlo sa na deti. Rodičov súd rozvedie, no deti sa nerozvádzajú! Už v tomto okamžiku musí byť dané, že nedeliteľnou súčasťou manželstva s deťmi sú aj deti. Čo s nimi? Súd musí mať povinnosť zabezpečiť, aby zostali rodinné väzby deti zachované. O to ide deťom. Staré myšlienkové vzorce síce vyplavia známu teóriu o domácom násilí, o neemaptickom rodičovi a podobne. Ak je to tak, nie je to problém civilného súdu, ale trestného konania. Ak je dôvod oddeliť dieťa od rodiča alebo dokonca rodičovi zakázať styk, potom to nie je otázka pre civilný súd. Takže o tejto téme sa nebavme v rovine rozvodov a presuňme ju k policajtom a prokurátorom.
Nové znenie § 23 ods. 1 by potom bolo: „Súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. V prípade, že ide o manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súčasťou návrhu musí byť rodičovská dohoda o usporiadaní rodinných vzťahov medzi rodičmi a dieťaťom po rozvode.“
Veta štvrtá
„POSTUPOVAŤ SPÔSOBOM, ABY SA CHRÁNILI RODINNÉ VÄZBY DETÍ.“
V druhom odstavci toho istého ustanovenia zákona sa hovorí o príčinách rozvodu. Ale opäť sa nehovorí o deťoch. Žena, či muž si môžu byť napríklad neverní a nedokážu prekúsať toľkú zradu, a idú od seba. Je to však dôvod na popretŕhanie rodinných väzieb dieťaťa? Je to dôkaz, že rodič – zradca nemá k deťom pekný vzťah, že nie je pre deti dôležitý? Súd musí chrániť rodinné väzby dieťaťa.
Nové znenie §23 ods. 2 zákona by v tomto prípade znel: „Súd zisťuje príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi, a pri rozhodovaní o rozvode na ne prihliada. Súd pri rozhodovaní o rozvode vždy prihliadne na záujem maloletých detí a postupuje spôsobom, aby chránil rodinné väzby detí.“
Veta piata
„V ROZHODNUTÍ, KTORÝM SA ROZVÁDZA MANŽELSTVO RODIČOV MALOLETÉHO DIEŤAŤA SÚD UPRAVÍ VÝKON PRÁV A POVINNOSTÍ MEDZI RODIČMI A DIEŤAŤOM NA ZÁKLADE RODIČOVSKEJ DOHODY (PLÁNU). AK TAKEJ DOHODY NIET, SÚD UPRAVÍ VÝKON PRÁV A POVINNOSTÍ NA ZÁKLADE TOHTO ZÁKONA SPÔSOBOM, ABY DIEŤAŤU ZOSTALI ZACHOVANÉ PÔVODNÉ RODINNÉ VÄZBY, AK NIE SÚ DÔVODY OSOBITNÉHO ZRETEĽA, KTORÉ BY SI VYŽADOVALI INÚ ÚPRAVU.“
Ustanovenie § 24 je pre život dieťaťa kľúčové. Hovorí o zverení dieťaťa jednému z rodičov alebo o striedavej starostlivosti, ktorá je však s podmienkou. Často účelovo uplatňovanou. Navrhujeme celý paragraf vypustiť a nahradiť tzv. zdieľanou alebo spoločnou starostlivosťou, vymedzenou rodičovskou dohodou (plánom). Podstata bude v tom, že súd nebude premýšľať komu dá dieťa, ale určí režim, v akom bude fungovať rodina s rodičmi, žijúcimi oddelene. Dôležitým prvkom bude vždy vôľa dieťaťa. Vychádzajúc z toho, že dieťa aj v normálne fungujúcej rodine je raz viac naklonené k matke, inokedy k otcovi, že nie s každým a vždy trávi presne vymedzený čas. Dieťa musí mať možnosť voľby ku ktorému rodičovi sa kedy prichýli. Bez strachu, že ten druhý bude žiarliť alebo že sa musí strachovať dať najavo city k jednému rodičovi pred druhým. Jasne, vzniká otázka, ako sa to nastaví, aby mal každý rodič právne záruky riadneho výkonu práva. Jednoducho – určí sa minimálna doba, počas ktorej musí byť dieťa s každým rodičom. Pretože dieťa nemá len práva, ale aj povinnosti. Podľa súčasného zákona je dieťa povinné prejavovať rodičom primeranú úctu a rešpektovať ich (§43 ods. 2 zákona) a spolupracovať s nimi v záujme starostlivosti o neho a jeho výchovu (§43 ods. 3 zákona). Na to sa dnes zabúda. V kontexte tejto povinnosti by dieťa preukázateľne muselo aspoň 40% času tráviť s každým rodičom. V akom režime, to by už bolo na vôli dieťaťa a možnostiach rodičov. Tých štyridsať percent je napríklad každý víkend s piatkami. Alebo inak. Možností je celá škála.
A ešte k dôvodom osobitného zreteľa – ide o prípady zlého zaobchádzania s dieťaťom. Ale to už by, ako som spomínal, bola vec orgánov činných v trestnom konaní. Súd by mal v takomto prípade prerušiť civilné konanie a vyčkať na výsledok. Všetky ostatné špecifiká, ako vzdialenosť medzi bydliskami rodičov a podobne, musí riešiť rodičovský plán.
Potom by nové ustanovenie § 24 malo v prvom odseku znenie: „V rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa súd upraví výkon práv a povinností medzi rodičmi a dieťaťom na základe rodičovskej dohody (plánu). Ak takej dohody niet, súd upraví výkon práv a povinností na základe tohto zákona spôsobom, aby dieťaťu zostali zachované pôvodné rodinné väzby, ak nie sú dôvody osobitného zreteľa, ktoré by si vyžadovali inú úpravu.“
Veta šiesta
„KAŽDÝ RODIČ, U KTORÉHO JE DIEŤA V STAROSTLIVOSTI JE POVINNÝ NEODKLADNE INFORMOVAŤ DRUHÉHO RODIČA O ZÁVAŽNÝCH SKUTOČNOSTIACH, KTORÉ NASTALI, INAK JE POVINNÝ ZACHOVAŤ KONTINUÁLNU KOMUNIKÁCIU S DRUHÝM RODIČOM A MEDZI NÍM A DIEŤAŤOM.“
Problémom sú informácie o dieťati. Súčasný zákon neurčuje priamu povinnosť informovať, iba dáva možnosť si vysúdiť takéto právo. Absolútny nezmysel. Každý rodič má právo na všetky informácie o svojom dieťati, a to dokonca aj vtedy, keď má styk zakázaný. Bez informácií, bez komunikácie neexistuje nijaký vzťah, neexistuje možnosť efektívne sa podieľať na výchove dieťaťa. Preto sme presvedčení, že informácie musia byť prirodzenou povinnosťou, a zákon by mal riešiť iba to, ak ich povinný rodič neposkytuje.
Nový text ustanovenia § 24 ods. 2 by potom znel takto: „Každý rodič, u ktorého je dieťa v starostlivosti je povinný neodkladne informovať druhého rodiča o závažných skutočnostiach, ktoré nastali, inak je povinný zachovávať kontinuálnu komunikáciu s druhým rodičom a medzi ním a dieťaťom.“
Veta siedma
„RODIČIA MALOLETÉHO DIEŤAŤA, KTORÍ SPOLU NEŽIJÚ, SÚ POVINNÍ CHRÁNIŤ RODINNÉ VÄZBY DIEŤAŤA. V ZÁUJME TOHO UZAVRÚ RODIČOVSKÚ DOHODU O USPORIADANÍ RODINNÝCH VZŤAHOV MEDZI RODIČMI A DIEŤAŤOM.“
Vari najcitlivejším miestom rodinných vzťahov dieťaťa sú rodičia, ktorí nie sú zosobášení. Buď kohabitujú, alebo ide o mimomanželský vzťah alebo o náhodnú známosť, alebo aj o vypočítavosť mať dieťa sám pre seba. Opäť sa tu stráca dieťa! A úplne. Netreba to nijako rozoberať, pretože každý má buď osobné skúsenosti, alebo niečo podobné pozná zo svojho bezprostredného okolia. Tomuto treba urobiť zásadný koniec! Dieťa má právo na obidvoch rodičov, a preto má právo od prvej chvíle života rozvíjať svoje rodinné väzby. Nech príde na svet záletníkovi, rodičom „bez papiera“ alebo do inej situácie, vždy s rodným listom musí prísť aj rodičovská dohoda (plán)! Iba a len toto je v záujme dieťaťa. (S výnimkou trestných prípadov ako som uviedol už vyššie.) Preto sa súd nesmie spoliehať iba na rodičov, ale musí mať právomoc konať aj bez návrhu.
V tomto kontexte by § 36 v ods. 1 znel potom takto: „Rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, sú povinní chrániť rodinné väzby dieťaťa. V záujme toho uzavrú rodičovskú dohodu o usporiadaní rodinných vzťahov medzi rodičmi a dieťaťom. Ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa a ak to vyžadujú pomery v rodine, súd môže upraviť styk dieťaťa aj s blízkymi osobami. Ustanovenia § 24, § 25 a 26 sa použijú primerane.“
Návrh nerieši každý detail v rodinných vzťahoch. Mal by priniesť úpravu viacerých zákonov a predpisy, ktoré stanovia ďalšie podrobnosti. Hlavnou misiou je však zmena paradigmy pri rozhodovaní o deťoch. Ak majú byť deti prvoradé, potom ich nemožno vynechať pri premýšľaní ako riešiť konflikty, končiace rozpadom rodiny. Znamená to vždy a za každých okolností začať otázkou ako zachovať rodinné väzby dieťaťa. Nie na hodinu – dve, či na párny víkend, ale v kontinuite tak, aby emočná potreba dieťaťa bola nasýtená dostatočne na jeho zdravý vývoj. A nesmieme pritom zabúdať, že dieťa má aj povinnosti. A, ako tvrdí psychologička Katarína Haidová „dieťa má právo na takého rodiča, akého má“. Určite tým nemyslela ponechať dieťa napospas tyranovi/tyranke alebo zanedbávaniu, ale stav, kedy si všetci naokolo myslia aký je rodič zlý, a pritom má dieťa k nemu zdravé citové väzby. Vzťahy nie sú fyzikálna či chemická reakcia, ktorá sa dá predpokladať, vzťahy sú jedinečné. Preto neexistuje nijaký vzorec na dobré vzťahy, musíme odmietať sociálne inžinierstvo a matematické programovanie fungovania rodiny. Chceme dať deťom z rozpadnutých rodín slobodu! Slobodu rozhodovať sa samo o tom, s kým a kedy chce byť. Sloboda má však dve dimenzie – druhou jej dimenziou je zodpovednosť. Dieťa musím učiť aj povinnostiam. V danom prípade tomu, že musí byť aj s druhým rodičom. Zdravé vzťahy v rodine prinesú zdravých dospelých a zdraví dospelí vytvoria zdravú spoločnosť.
Jozef TINKA