20 okt Pohľad na syndróm zavrhnutého rodiča a „náhle osvietenie“ v kontexte tohto syndrómu
Pohľad/perspektíva: Pohľad, prístup, hodnotenie určitej témy alebo problematiky z osobného postoja, pohľadu alebo skúsenosti.
„Náhle osvietenie / Náhle precitnutie / Náhle uvedomenie si“ (z angl. „Penny Drop Moment“): Schopnosť niekoho naraz si uvedomiť pochopiť niečo, čo mu nebolo jasné alebo subjektívne odmietal (pod váhou dôkazov alebo subjektívne prežitej situácie, ktorá objektivizuje jeho pohľad na vec).
Poznámka: V tomto príspevku je používaný termín „syndróm zavrhnutého rodiča (SZR). Hoci ho autorka už nezvykne vo svojich prácach používať, snaží sa v príspevku poukázať na enormnú snahu oponentov konceptu SZR, usilujúcich sa bagatelizovať, dokonca úplne poprieť výskumy a skúsenosti dosiahnuté v oblasti zneužívania detí počas a po rozvodovom konaní a s tým súvisiacej separácie za posledných desať rokov. Autorka totiž považuje koncept syndrómu zavrhnutia rodiča dieťaťom a koncept odcudzenie sa v dôsledku separácie za úplne exaktný popis toho, čo deti, ktoré bezdôvodne odmietajú jedného z rodičov realizujú, pričom neexituje evidentný dôkaz, že by odmietaný rodič nejako dieťaťu ubližoval alebo mu škodil.
(pozn.: syndróm týrania a zneužívanie dieťaťa zo strany preferovaného rodiča)
Pokiaľ je v dieťati vyvolávané psychologické štiepenie počas rozvodu a následnej separácie, je to preto, pretože v rodine, v ktorej trávi prevažnú časť svojho času sú zrejmé, rozpoznateľné, neprispôsobivé a manipulujúce prvky psychologického správania sa a stereotypov v danej rodine. K ním patria donucovacia kontrola, neadekvátne vmiešavanie sa do života, parentifikácia (Pojem bol uvedený do praxe v roku 1973 (Boszormenyi-Nagy & Spark) a reprezentuje formu emocionálneho, sociálneho a často aj ekonomického zanedbania dieťaťa. Parentifikácia opisuje nezdravé hranice medzi dieťaťom a rodičom, kedy sa ich úlohy vzájomne vymenia. Táto situácia ovplyvňuje rovnako dieťa ako aj dospelého človeka, ktorý trpí následkami narušenej väzby s jeho vlastným rodičom. Počas parentifikácie na seba dieťa preberá zodpovednosť rodiča a stará sa o neho alebo o mladších súrodencov). Kontrolné a manipulatívne správanie zahŕňa psychickú agresiu, otvorené a skryté vyhrážky, verbálnu manipuláciu, emočnú a psychologickú manipuláciu ako je zastrašovanie dieťaťa obavnými pocitmi zo straty bezpečnosti a kontinuity vo výchove (ak bude tráviť čas s druhým rodičom). Pokiaľ dieťa vo svojej mysli ustáli tieto zastrašujúce, manipulujúce stereotypy a obavné myšlienky, nazývame tento stav psychologickým štiepením, pričom dieťa tak robí s cieľom žiť svoj život bez psychologickej dezintegrácie (povedané jednoducho, dieťa sa snaží mať pokoj a nebyť vystavované týmto manipulatívnym útokom, vyvolávajúcim pocit viny a neistoty). Tento obranný mechanizmus, ktorý je vo svojej samotnej podstate výsostne infantilný, deštruuje u dieťaťa schopnosť vnímať realitu a kritické myslenie, spôsobuje prehnanú, priam hyper ostražitosť a naviazanosť na jedného rodiča (v tomto prípade manipulujúceho, z ktorého sa časom pod vplyvom takto mierenej manipulácie môže stať preferovaný rodič) s priamym odmietaním druhého rodiča (rodič zavrhovaný).
Tento obranný mechanizmus môže byť zapríčinený činnosťou jedného rodiča voči druhému rodičovi, rodičov navzájom, alebo konaním jedného rodiča a následnými extrémnymi reakciami druhého rodiča.
Podľa skúseností autorky je potrebné citlivo rozlišovať, ale zároveň exaktne definovať, čo je príčinou vytvárania tlaku na dieťa predtým, ako je u neho spustená sebaobrana vo forme psychologického štiepenia. Zdroj tohto tlaku je potrebné identifikovať a zistiť, či jeden alebo obaja rodičia môžu zmeniť svoju správanie, čo bude následne viesť k izolovaniu zdroja psychologického štiepenia a naznačí ďalšie kroky k rozlúšteniu dynamiky, ktorá zapríčinila spustenie detského obranného mechanizmu.
Zmenou tejto dynamiky sa následne ekvivalentne dramaticky zníži obranný mechanizmus dieťaťa. Dosiahnuť bod, keď sa obranné nastavenie dieťaťa v jeho mysli zníži, sa hovorovo nazýva momentom precitnutia (z angl. „Penny Drop Moment“), teda pochopí (čiastočne alebo úplne), že prijímanie jednostranných názorov a odmietanie zavrhovaného rodiča nebolo v poriadku. Úspech dosiahnutia tohto bodu je závislý od toho ako intenzívne skúmame tento problém, kto s nami spolupracuje a naopak, kto je proti nám.
Autorka nepozná inú pracovnú oblasť ako tú, kde ľudia pracujúci v oblasti pomoci zneužívaným deťom, musia preukázať duševnú odolnosť a húževnatosť, vydržať tlak osobných a profesionálnych útokov, ktorým musia neustále čeliť doslova ako na bojisku, na ktorom ste atakovaný z každej pomyselnej strany a pritom sa snažíte iba pomôcť deťom, obetiam tohto konfliktu. Toto sa nedeje preto, že by priamo obhajovala deti na súdnych poručníckych konaniach, ale z dôvodu obrovskej snahy zahmlievať realitu, bagatelizovať problematiku zo strany odporcov konceptu zavrhnutého rodiča a navodiť z ich strany dojem, že v dnešných časoch si môže povedať kto chce, čo chce (znevažujúc skúsenosti a dôkazov posledných desiatich rokov).
V skutočnosti, nekontrolovateľné a neovládateľné psychické správanie, ktoré sa vyskytuje v prípade zavrhnutia rodiča dieťaťom (odmietanie rodiča zo strany dieťaťa), sú zrkadlovým odrazom nekontrolovateľného správania sa tých, ktorí tak aktívne bojujú proti konceptu zavrhnutého rodiča. Pre ďalšie ozrejmenie pojmu zavrhnutia rodiča je potrebné vysvetlenie vyššie nastolenej problematiky neutíchajúcich útokov odporcov konceptu zavrhnutia rodiča, pretože tieto sústredené útoky vedú priamo k meritu problému, jeho vnímaniu, momentu náhleho precitnutia a sú veľmi dôležité pre pochopenie samotného konceptu ako aj jeho ďalšej celosvetovej popularizácii.
V situáciách, kedy sú u detí vyvolané pocity psychologického štiepenia, je ich priamym dôsledkom v prvom rade zavrhnutie dieťaťa ako seba samého (štylizácia dieťaťa do role partnera preferovaného rodiča = parentifikácia), vzniku novej falošnej osobnosti, čo je v priamej implikácii so zánikom práva dieťaťa na bezstarostné detstvo. Poškodenie, ktoré u dieťaťa nastane prostredníctvom vytvárania strachu z opustenia, neustálou kontrolou, vmiešavaním sa do života a parentifikáciou je nepopierateľný, vedecky zdokumentovaný a hojne sa vyskytujúci fakt, najmä v súvzťažnosti na verifikované dôkazy o negativite vytvárania falošnej osobnosti (falošná osobnosť vytvorená parentifikáciou, psychologickou manipuláciou a prehnanou kontrolou).
Pokiaľ sa u dieťaťa spustí proces psychologického štiepenia, jeho schopnosť vnímania reality a kritického myslenia je úplne odstránená. V skratke, pokiaľ u dieťaťa dôjde k psychologickému štiepeniu, zabraňuje mu v chápaní a vnímaní reality sveta z pohľadu rodinnej hierarchie.
Rodina, zo svojej samotnej podstaty je usporiadaná hierarchicky, čo je spôsobené medzigeneračnými rozdielmi v nej samotnej. Starí rodičia vnímajú sveta inak, pretože majú za sebou prežitý dlhší život. Rodičia sú pre dieťa stelesnením prítomnosti, svojou starostlivosťou o neho a jeho najlepšiu prosperitu. Toto je úplne prirodzená stratifikácia rodiny a hierarchie jej členov bez ohľadu na jej vnútornú kultúru, pričom tu má autorka namysli jej vnútornú dynamiku, či sa jedná o autoritatívnu rodinu alebo rodinu tolerantnú a kompromisnú, alebo sa jedná o mix oboch predošlých.
Deti a rodičia v skutočnosti nie sú priateľmi, nie sú druhmi, nekoexistujú na tej istej generačnej úrovni. Vhodná a prospešná rodina má svoju hierarchiu a deťom v takejto rodine, je v rámci tejto hierarchie napomáhané rešpektovať jej rozdiely a pochopiť rôzne úlohy jednotlivých generácií a ich členov.
Je to preto, že deti neprichádzajú na svet s už celistvo vytvoreným vnímaním sveta a kritickým myslením. Tieto schopnosti si vytvárajú cez sociálne vzťahy, do ktorých sa narodili. Rovnako deti nemajú emočné a psychické schopnosti robiť svoje vlastné rozhodnutia, je im napomáhané vytvoriť si schopnosť robiť zdravé a uvážené rozhodnutia prostredníctvom nadviazaných vzťahov, ktoré pomáhajú vo vývine ich mozgu a mysle. V neustálom súzvuku sú vrodené vlastnosti a výchova tým, ako je spracovávaná a recyklovaná vnútorná a vonkajšia skúsenosť vo vlastnom vývoji dieťaťa.
Myšlienka, že deti sú schopné realizovať rozhodnutia ako dospelí, je pretláčaná práve tými, ktorý sa snažia dieťa umiestniť v rodinnej hierarchii na miesto, ktoré mu neprislúcha. Deti na svojich rodičov nepozerajú rovnakou optikou, ako sa rodičia pozerajú na seba navzájom. Nútiť dieťa pozerať sa na jedného rodiča optikou rodiča druhého je zneužívaním dieťaťa, pretože stavia dieťa do nevhodného časopriestoru a berie mu jeho právo na vlastné vnímanie rodiča ako aj prechovávanie citov voči tomuto rodičovi z jeho detského pohľadu.
Deti, ktoré sú zatiahnuté do rodičovského vnímania a názorov jedného rodiča na druhého sú tzv. triangulované, čo znamená že sa nachádzajú pod neustálym tlakom a prehnanou kontrolou. Je to preto, pretože dieťa nedisponuje nijakou silou alebo mocou brániť sa vo vzťahu dospelý-dieťa a jeho blaho výsostne závisí od jeho rodiča.
Dieťa nie je nezávislé. Nemá a nemôže si zarobiť peniaze, nemá možnosť úteku a nemôže sa porozprávať s nikým iným ako s ľuďmi, na ktorých je absolútne závislé. Ak jeden z rodičov u dieťaťa úspešne vzbudí pocit, že milovať druhého rodiča je neprípustné (z akéhokoľvek dôvodu), dieťa nemá inú možnosť iba sa tomuto príkazu podriadiť. Či je tento pocit vytváraný a podnecovaný v otvorenej forme, ako napríklad posmešnými narážkami, osočovaním a očierňovaním alebo skryto, ako manipuláciou, navodzovaním pocitov strachu a stratou náklonnosti a lásky, dieťa úplne samozrejme identifikuje, že nemá možnosť úteku a musí sa prispôsobiť a vyhovieť manipulujúcemu rodičovi, prípadne jeho okoliu (rodine, kde trávi viac alebo celý čas).
Vráťme sa však k „meta-epickej poviedke“ oponentov konceptu syndrómu zavrhnutého rodiča, u ktorých môžeme badať presne tú istú dynamiku. My, tí, čo sme však schopní pozorovať, tento ich vymyslený meta príbeh, nie sme deťmi, ktorých život a blaho je od nich závislé. Dokážeme si zachovať naše videnie a vnímanie sveta a naše kritické myslenie, im sa nepodarí vymyť naše mozgy.
Myšlienka, že syndróm zavrhnutého rodiča je teória hodná odmietnutia, ktorú zneužívajú muži, ktorých opustili ich manželky, je vo svojej samotnej podstate stratégiou obsahujúcou zavrhujúci princíp. O čo sa jej podporovatelia snažia, je zaviesť čitateľa, aby uveril v niečo, čo nie je pravda. Zároveň chcú odviesť pozornosť čitateľa od skúsenosti a detskej optiky dieťaťa a upriamiť ju na príbehy poručníckych pojednávaní na súdoch, ktoré majú v čitateľovi vyvolať šok a strach. Ich cieľom je dezorientácia širokej verejnosti a presvedčiť ju, že niečo je veľmi nesprávne. Ak sa lepšie prizriete a zohľadníte ich predkladané „vedecké a výskumné dôkazy, a z nich vychádzajúcu argumentáciu“, ktorá je podporovaná neodbornými a zavádzajúcimi „odbornými“ citáciami, ich jedinou úlohou je nakloniť si širokú verejnosť na svoju stranu, čo však robia iba prostredníctvom zavrhovania. Podujímajú sa na to však so zámernou snahou zničiť vnímanie a kritické myslenie verejnosti o tom, čo sa s dieťaťom deje počas rozvodu a s tým súvisiacej separácie v súvzťažnosti na možné spustenie syndrómu zavrhnutého rodiča u dieťaťa.
Vráťme sa však k „momentu náhleho precitnutia“ a správneho vnímania situácie zo strany dieťaťa. Moment precitnutia je bodom, kedy sa obrana zo strany dieťaťa skončí a jeho percepcia sa navráti do správneho vnímania rodinnej hierarchie. Dieťa si uvedomí, že jeho lojalita k preferovanému (manipulujúcemu) rodičovi bola vynútená nátlakom prostredníctvom vyvolávania strachu, úzkosti a že rodičovi ku ktorému bolo učené (nútené) prechovávať strach, nijakým spôsobom nepôsobí zastrašujúco. Pokiaľ sa u dieťaťa podarí dospieť až k tomuto bodu, rozštiepenie osobnosti sa vytratí, psychika dieťaťa sa zintegruje a jeho popieranie vlastného genetického dedičstva sa vyrieši.
Pokiaľ dieťa v sebe opätovne objaví tú svoju osobnostnú stránku, ktorú v sebe potláčalo, jeho projekcia rodiča bude anulovaná a blok smerom k odmietanému rodičovi sa odstráni. Dieťa v sebe začne pociťovať a spoznávať zavrhovaného rodiča a vzťahová nevyváženosť voči rodičom sa začne naprávať. Moment náhleho precitnutia je niečo, čo autorka vo svojej praxi videla nesmierne veľa krát u detí všetkých vekových kategórií, ktoré sa ocitli v rozvodovom konaní. Je magickým momentom, kedy sa dieťa opätovne zjednotí so svojím celostným „ja“ a vnímanie reality sa dostaví späť. Odteraz dieťa (v akomkoľvek veku) môže znovuzískať všetku stratenú energiu, ktorú vynaložilo na svoju obranu a ochranu. Všetky klamstvá boli odhalené, či vnútorné alebo vonkajšie.
Čo sa v súčasnosti celosvetovo deje, je sústredená snaha popierať „moment náhleho precitnutia“ u detí ako aj všetkých, ktorý skúmajú alebo pracujú v tejto oblasti spoločenského diania. Je tu veľmi adresná, spoločná snaha zahmlievať a popierať fakt fenoménu zavrhovania rodiča a útočiť na tento koncept nevídanou a sústredenou silou. Zahmlievanie a vytváranie dymových clon, stratégie oponentov syndrómu zavrhnutého rodiča používané za zdroj diskreditácie, sú spúšťané voči komukoľvek, kto pracuje v tejto oblasti alebo v nej vykonáva výskum. Stratégia očierňovania a zmätku je vlastná obom stranám konfliktu s cieľom prevziať kontrolu nad týmto naratívom.
Autorka odmieta byť účastná tohto divoký západ pripomínajúceho procesu. Sústredí sa iba na to, ako pomôcť deťom odmietajúcim alebo zavrhujúcim svojich rodičov, aby si vybudovali schopnosť percepcie a kritického myslenia. Uvedomuje si, že sila právneho vzdelania a mentálneho zdravia sú vo vzájomnej interakcii, ktoré spejú do rozuzlenia problému a sleduje iba cestu väčšieho povedomia a uvedomenia si ako na to. Jej snahou priniesť zneužívaným deťom v rozvodom konaní nádej a víziu, ktorá je odlišná, precizovaná a zameraná na detaily s cieľom pochopiť ako zavrhnutie vplýva na deti a sa v dieťati materializuje, ako dieťa vníma správanie svojich rodičov a rodičia sami navzájom a ako je samotný proces zavrhovania rezistentný voči podnetom, ktoré majú vyvolať u dieťaťa zavrhnutie.
Tento spôsob práce, ktorý je bežný a uznávaný v prostredí všeobecných lekárov, bude zo strany autorky uplatňovaný aj naďalej s cieľom vzdelávať a odhaľovať syndróm zavrhnutia v rozvodom konaní, po ňom a v momente separácie. Toto je spôsob ako vyvolať v dieťati moment náhleho precitnutia, reálne vnímanie sveta, ktoré by malo byť dieťaťu garantované a tým, ktorí mu chcú pomôcť.
To je náš cieľ na rok 2021.
Karen WOODALL
Preložil: Miroslav Koco
Zdroj: https://karenwoodall.blog/2021/01/16/perspective-and-the-penny-drop-moment-in-parental-alienation/
Foto: Paul Hanaoka on Unsplash