01 dec MOTÍVY A VLASTNOSTI PROGRAMUJÚCEHO RODIČA
Ľudia si navzájom kradnú nielen hmotné, ale aj duchovné statky (vynálezy, autorstvo, technológie, zásluhy). Nemali by sme sa čudovať, že si chcú ušklbnúť i väčší diel „duše dieťaťa“. Jediným legitímnym konkurentom je druhý rodič. Pokiaľ je to silná, zrelá osobnosť s nemalým vplyvom na dieťa, prekáža sebeckému rodičovi a ten má potrebu zabrániť mu v kontakte. Ak je osobnosť druhého rodiča slabá, submisívna (poprípade celkom patická), môže byť tolerovaný (ako pomáhajúci služobník s nulovými právomocami). Submisívny odsunutý rodič si ani neuvedomuje, že programujúci rodič chce mať deti iba k obrazu svojmu a prenechá mu výchovu.
Motív pomsty je najčitateľnejší. Už keď sa schyľuje k rozvodu, vyhráža sa niekedy jeden z rodičov (s istotou, že mu dieťa bude zverené do výchovy): „Ak nás opustíš, dieťa neuvidíš.“ Neskoršími dlhodobými zavrhujúcimi technikami sa mstí za príkorie, ktoré subjektívne pociťoval v manželstve, nehovoriac o potrebe dať najavo, kto tu má posledné slovo.
Do ďalších motívov je nazeranie ťažšie.
Motív „ochrany“ dieťaťa: počas eskalácie manželského konfliktu sklamaný a rozozlený rodič podstatne zmení svoje pôvodné hodnotenie exmanžela: z nežnej a citlivej osoby sa stane bezohľadný sebec, násilník a pod. („Ako som to mohol/mohla nevidieť?“). Programujúci rodič je o jeho záporných vlastnostiach presvedčený a nedopustí, aby sa dieťa s niekým takým stýkalo a bolo ním ovplyvňované.
Motív bezpečnosti: Programujúci rodič sa obáva, že by sa bývalý manžel mohol prostredníctvom dieťaťa dozvedieť nežiadúce informácie (napríklad o úplatkoch, daňových únikoch, hádkach s novým partnerom), ktoré by potom mohol zneužiť.
Motív mocenský a potreba vonkajšieho nepriateľa: Bez nepriateľa musí človek za svoje chyby obviňovať sám seba, pre dobrý pocit byť v práve si vyrába nepriateľa – v tomto prípade z bývalého partnera.
Motív preventívne praktický vo fáze získavania nového partnera: rozvedený rodič získa nového partnera pevnejšie, ak mu dá najavo, že s predchádzajúcim vzťahom je koniec, čo demonštruje vyhroteným nepriateľstvom a minimálnymi kontaktmi. Hladký priebeh kontaktov by podľa takého rodiča u nového partnera vyvolal pochybnosti, napríklad, že chce kvôli deťom pôvodné manželstvo obnoviť.
Obava z neskoršej straty dieťaťa: strach, že staršie dieťa by mohlo začať preferovať druhého rodiča.
Motív transcendencie je prirodzené úsilie pokračovať svojim životom vo svojich deťoch. Nenávistný rodič ho patologicky prekrúca do snahy o výhradné právo formovať psychiku dieťaťa a toho druhého o jeho polovicu podielu na výchove pripraviť. Milujúce dieťa je veľká hodnota a keby sa na takú „krádež“ prišlo, žiadny trest nehrozí.
Časté vlastnosti programujúceho rodiča
Obvykle je taký zaujatý potrebou ubližovať partnerovi, že nedokáže oddeliť svoje záujmy od záujmov dieťaťa a záujmov partnera (nejasné hranice) a nevidí deštruktivitu svojho konania pre dieťa. Zhadzovaním druhého kompenzuje vlastnú menejcennosť (narcistické rysy). Presvedčenie o tom, že je jediný dobrý rodič, potencuje boj o dieťa a falošné obviňovanie druhého rodiča. Dieťa cíti nestálosť citov programujúceho rodiča. Po strate jedného rodiča sa obáva straty druhého a snaží sa mu zavďačiť. Pocit viny vedie programujúceho rodiča k upozorňovaniu na to, že druhý partner ja ešte horší. Spochybňuje ho a v záujme schopnosti udržať si lásku detí robí z druhého rodiča konkurenta. Neistý rodič nechápe, že dieťa má v srdci dosť miesta pre oboch rodičov a kompenzuje nedostatok sebavedomia prehnanou starostlivosťou o dieťa (napríklad zbytočné opatrenia pred infekciami, nehodami, pred akoukoľvek záťažou). Starostlivosť o dieťa sa stáva prostriedkom na posilnenie ega a návštevy druhého rodiča sú ohrozujúce. Kvôli svojej stálej nenávisti k bývalému partnerovi (nenastal „psychorozvod“) sa programujúci rodič niekedy snaží zostať s ním v kontakte a „nenechať ho tak ľahko odísť“, čo sa dá dosiahnuť súdnymi procesmi a bránením v kontakte s dieťaťom. Pripisuje bývalému partnerovi vlastné negatívne vlastnosti (projekcie), napríklad matka predpokladá, že otec „urobí scénu“, keď ho nechá zúčastniť sa školskej besiedky alebo letného tábora. Rozdeľuje ľudí na tých, ktorí sú v spore „s ním“ a „proti nemu“, nikto nie je neutrálny. Tieto paranoidné rysy vedú k obavám zo straty detí (často sú opodstatnené), k falošným obvineniam, paranoidní rodičia hľadajú u súdu „spravodlivosť“. Ja dôležité pripustiť, že žalobca môže byť páchateľom. Zavrhujúci rodič často nemal alebo zavrhol jedného rodiča. Prehrávanie rolí z detstva spôsobí rovnakú traumu vlastnému dieťaťu a dodá pocit „kontroly“. Nie každý programujúci rodič miluje svoje dieťa, tak ako deklaruje. Možným prejavom nepriateľstva k deťom je napríklad žiarlivosť na to, že dieťa venuje pozornosť niekomu inému.
MUDr. Jiří ŠVARC, Psychiatrické centrum, Praha
PhDr. Eduard BAKALÁŘ, CSc.. Karlova univerzita, Praha
Úryvok z vedeckej štúdie ŠVARC, J., BAKALÁŘ, E.: Syndrom zavrženého rodiče. Příčiny, diagnostika, terapie, publikovanom vo vedeckom časopise Praktický lékař, ročník 84, 2004, č. 1, s. 40 – 46.
V ďalších častiach prinesieme „Techniky programovania dieťaťa“, „Diagnostika syndrómu zavrhnutého rodiča a klasifikácia choroby“; „Dôsledky rozvinutého syndrómu zavrhnutého rodiča“, „Terapia syndrómu zavrhnutého rodiča“ a „Právna pomoc“.