13 nov MÉTA 40 ZMENÍ ŽIVOT TISÍCOK DETÍ
Prečo sa rodičia prú o deti? Prečo deti prichádzajú o jedného z rodičov? Prečo ľudia na súdoch a sociálkach plačú? Prečo si advokáti mädlia ruky a prečo sudcovia nesúdia, ale rozhodujú o víťazoch? Odpovede sa zdajú zložité, ale vo svojej podstate sú jednoduché – všetko je o peniazoch a o víťazstve. Výsledkom je pokazený život tisícok detí, matiek a otcov. Roky sa nič nemení. Preto pokiaľ budú sudcovia môcť rozhodovať, komu po rozpade rodiny dajú dieťa, pokiaľ budú advokáti zarábať na množstve úkonov a podľa zásady „čím dlhšie, tým lepšie“, pokiaľ budú na sociálkach aj také ženy, ktoré sa cítia byť povolané modelovať ideálneho rodiča, až dotiaľ deťom dobre nebude.
Našli sme však „svätý grál“ ochrany dobrých rodinných vzťahov detí z rozpadnutých rodín. Nazvali sme ho „Méta 40“. Ide o niečo, o čom sa usilujeme presvedčiť establishment poručenského priemyslu a zákonodarcov. Méta 40 dokáže razom zmeniť ubolený svet rozpadnutých rodín. Donesie pokoj a rozum do súdnych siení, odľahčí sudcom, i dámam na úradoch, odbremení psychológov, psychiatrov a forenzných znalcov, skráti čas čakania na rozumný život rozdelenej rodiny a najmä – zmizne boj o dieťa a súdne turnaje o lepšieho rodiča.
Rozhýbali sme veci. Začali sa kuloárne diskusie na tému, že treba zmeniť súčasný zákon o rodine. Sú mnohí aktívni a zmien chtiví, a ako to už býva, majú mnoho názorov. Každý by rád vpašoval do nového zákona aspoň jedno slovko. Zhoda je iba na jednom – treba zmeny.
Nič zásadné sa však bez Méty 40 nezmení. Práve spomenutý „svätý grál“ prináša novú filozofiu a šancu.
O čo teda ide?
Po prvé – musí sa posilniť právna subjektivita detí. Dieťa nemôže byť, ako doteraz, iba objektom rodičovských práv. Musí byť svojbytnou entitou, pretože aj dieťa má vlastné predstavy o dobre a zle. Nie je iba extenziou matkiných, či otcových duševných procesov, pocitov a postojov. Dospelí sa musia naučiť myslieť hlávkami svojich detí. Keď už im potentovali rodinu, mali by sa snažiť zachovať aspoň dobré rodinné vzťahy. Pretože manželstvo, či partnerstvo môže byť pominuteľné, ale pre dieťa je matka a otec niečo večné. Aj keď sa oni dvaja nemôžu zniesť.
Nikto nevie, čo je pre dieťa najlepšie. Nikto si nemôže osobovať exkluzívne právo určovať, čo je pre dušu dieťaťa žiadúce a nevyhnutné. Iba dieťa samo. Ono nevidí svet okuliarmi ideálov zlomených úradníčok. Má svoj vlastný svet. Nechajme mu ho. O tom je právna subjektivita, ale ešte sa k nej vrátime.
Po druhé – dieťa nie je zver (rozumej vec)! Preto ho treba prestať zverovať. Zverovanie je zákerný súboj, v ktorom víťazia zákernejší. Keď prestaneme dieťa, svojbytnú to bytosť, zverovať, prestaneme bojovať. Keď sudca nebude môcť rozhodovať o víťazovi, iba dozorovať, ako si vysvetlíme ďalej, potom nebude dôvod podplácať, nakupovať znalcov, živiť advokátov a naťahovať sa s úradníčkami, či úradníkmi.
Po tretie – zverovanie treba zmeniť na zdieľanú starostlivosť. Na funkčnú schému, ktorá vytvorí nové vzťahové pravidlá pre mamu – dieťa – otca. Mama bez otca, otec bez mamy a dieťa s otcom i s mamou. Jednoduché, nie? Zdieľaná starostlivosť je pevná pôda pre rodinný plán, ktorý je akousi Noemovou archou po rodinnej skaze.
Zopakujme si tri piliere, vedúce k Méte 40 a tvoriace schému zdieľanej starostlivosti – (1) dieťa v centre záujmu, (2) súdy nesmú rozhodovať, ale dozorovať a (3) rodinný plán.
MÉTA 40
V paragrafovej reči by Méta 40 mohla znieť asi takto:
„V rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon práv a povinností medzi rodičmi a dieťaťom na základe rodinného plánu. Ak takého plánu niet, súd, po márnej výzve na predloženie rodinného plánu, ustanoví spôsob, ako sa rodinný plán zostaví, najmä prizve opatrovníka, právneho zástupcu maloletého a ďalších odborníkov a upraví výkon práv a povinností na základe tohto zákona spôsobom, aby dieťaťu zostali zachované čo najrovnomernejšie rodinné väzby, ak nie sú dôvody osobitného zreteľa, ktoré by si vyžadovali inú úpravu.
Rodinný plán musí obsahovať najmä:
- a) vymedzenie relevantných prvkov najlepšieho záujmu dieťaťa, ich konkrétneho obsahu a priradenie primeranej pozornosti každému z nich vo vzťahu k ostatným,
- b) spôsob osobnej starostlivosti, ktorý bude zohľadňovať vôľu a potreby maloletého dieťaťa,
- c) spôsob zabezpečenia súčinnosti, aby sa naplnila povinnosť dieťaťa spolupracovať so svojimi rodičmi v záujme starostlivosti o neho a jeho výchovu, pričom treba dbať o to, aby kontakt medzi dieťaťom a rodičom bol najmenej 40% mesačného časového fondu, ak sa nedohodne inak,
- d) spôsob hmotného zabezpečenia dieťaťa a starostlivosti o jeho majetok, osobitne výšku a spôsob platenia výživného,
- e) určenie trvalého bydliska,
- f) spôsob mimosúdneho riešenia sporov medzi rodičmi, súvisiacich s rodinným plánom.“
Rodičia, ktorí sa dokážu dohodnúť ako bude fungovať rozpadnutá rodina, v ktorej sa dospelí neznášajú, nepotrebujú nijaké zákony. Iba poklepať po pleci. Potom sú takí, ktorí potrebujú určiť pravidlá a podľa nich vedia rozumne žiť. Ale dosť je takých, ktorí sa zatnú a ani za nič neustúpia. Ani o krok. Poznáte to.
Čo sa potom deje na súdoch v prípadoch, že komunikácia sa strčila do kryokomory a jeden alebo obaja rodičia sršia iba oheň a síru? Vo viac ako 80% prípadov sudca dieťa šupne matke, asi v desať zo sto prípadov ide dieťa k otcovi, pretože možno peniaze, či moc. A iba nejakých do 10% detí zostane pendlovať medzi obidvomi rodičmi. Aj to často len so zaťatými zubami. Pobyt u druhého rodiča sa meria stopkami… Myslí si niekto, že takto to deti chcú? Myslí niekto na deti?
Žiadna rodina nefunguje podľa modelu, ktorý jej určí niekto zvonku. Každá rodina má svoj štýl života. Pokiaľ nejde o týranie a ohrozovanie zdravia, nebodaj aj života, nikoho nič nie je do fungovania rodiny! A dieťa v rodine? Vytvára si vlastné väzby. S niekým pevnejšie, s iným krehkejšie. Raz viac s mamou, inokedy viac s otcom. Podľa stratégie, ktorej rozumie len ono samo. Kto vie namodelovať živé striebro vzťahových väzieb dieťaťa?
ZDIEĽANÁ STAROSTLIVO
Poďme od podlahy. Etymologicky (význam slov) výraz „zdieľať“ znamená spoločne niečo mať, podieľať sa na niečom, ale aj zdôverovať sa s niečím, deliť sa a podobne. Jedno slovo vyjadruje podstatu rodiny ako takej. Uvedomme si však aj to, že starostlivosť sa neviaže len na rodičov, ale aj na samotné dieťa. Dieťa sa predsa stará o svojich rodičov. Vracia im lásku a záujem, čím napĺňa ich citové a psychosociálne potreby. Veľmi dôležité pre duševné zdravie.
Do zdieľania života v rodine príde spor. Rodičia stratili spoločné puto a jediné, čo dokážu urobiť, namiesto hľadania riešení, idú od seba. Dieťa nemá najmenšiu šancu rozhodnutie vetovať. Musí to prežiť. Samo. S plačom pod perinou.
Jeho rodičov zrazu zaujíma len to s kým zostane a kto bude platiť peniaze. Nikoho, čo dieťa skutočne cíti. Dospelí nechápu, že môže mať rado mamu aj otca. Hoci oni sa navzájom nenávidia. Dospelí nechápu, že ono necíti tú istú nenávisť ako mama, či otec. Dospelí nechápu, že ono nechápe, prečo by malo toho rodiča, čo prehral súboj, vídať menej ako koalu v zoologickej záhrade. Veľa vecí nechápu. Dospelí.
Méta 40 znamená koniec svojvôli dospelých. Neviete sa dohodnúť? Dobre. Tak zákon pridelí rodičov dieťaťu tak, aby s ním každý z nich bol minimálne 40% času z každého mesiaca. A dieťa si vo zvyšných 20% určí s kým a kedy bude. Samo. Podľa chuti. Podľa toho, kto sa o neho ako zaujíma. Podľa vlastnej stratégie. Nech je akákoľvek. Lebo tej stratégii rozumie len dieťa. To treba rešpektovať.
Ilustračné foto: stux, pixabay
Rozdiel oproti striedavej starostlivosti ja v tom, že nebude vopred naprogramovaná od do. Čas sa môže počas mesiaca meniť rôzne, podľa situácie. S jednou výnimkou – že vo svojom súhrne to musí byť tých 40%. Podľa profesora Williama Berneta, psychiatra z Vanderbilt University v Nashville, vedci dospeli k zhode v tom, že rodič, ak má nasýtiť citové potreby dieťaťa, ak má mať naň výchovný vplyv a dosah na jeho zdravý vývoj, mal by s ním byť minimálne štyridsať percent času. Tam, kde sa rodičia nevedia dohodnúť, musí nastúpiť štát ako superrodič a dosiahnuť vynútenú spoluprácu.
Rodinný plán
Ilustračné foto: pixabay
Vecná forma zdieľanej starostlivosti je rodinný plán. A prečo nie rodičovský? Pretože nejde iba o rodičov, ale najmä o dieťa a jeho rodinu. Rodinný plán je osobitná téma, ktorá má svoje špecifiká. Budeme sa jej venovať v ďalšom príspevku. Z Rady pre práva dieťaťa sa rodičovskému (rodinnému) plánu dlhodobo venuje Bohuš Lenghardt, ktorý naštudoval dobrú prax z viacerých iných krajín a vypracoval základ niečoho, čo môže slovenským rozdeleným rodinám vytvoriť jasné pravidlá ako zastrieť rodičovskú vzájomnú nenávisť a naučiť sa spolupracovať.
Méta 40 nie je dogma, ale forma vynútenej spolupráce, ktorá má rodičov priviesť k rozumnej koexistencii a zachovaniu funkčnej rodiny v novej schéme. Už nie mama, otec a dieťa, ale mama – dieťa – otec. Rodina pre dieťa, v ktorej dieťa žije bez mamy a otca, ale s mamou a s otcom.
Odporcovia Méty 40 dôvodia, čo vtedy, keď je ide o domáce násilie. Čo vtedy, ak jeden rodič nie je dostatočne empatický, čo vtedy… Každé násilie v našej spoločnosti je trestným činom. Nemôže o ňom rozhodovať civilný súd, navyše bez dôkladného vyšetrovania. Domáce násilie je prekážkou pre rodinný plán, preto sa takéto prípady musia vyčleniť a odovzdať policajtom.
Čo je to málo empatický rodič? Kto a kedy stanovil stupnicu empatie? Veľmi múdro sa k tejto téme vyjadrila známa klinická psychologička Katarína Haidová: „Dieťa má právo na takého rodiča, akého má!“ To len štát si vytvoril predstavu, že musí namodelovať ideálneho rodiča a tomu, kto sa tej predstave najviac približuje, potom prisúdiť víťazstvo. Súboja o dieťa. Súboja o zverenie dieťaťa.
V čom je nová filozofia, nový revolučný prístup?
Štát musí zmeniť optiku a musí pristupovať k rozdeleným rodinám tak, aby ochránil dobré rodinné vzťahy a väzby dieťaťa. Predstavte si to takto: rodičia sa rozhádajú a rozhodnú sa pre rozchod (rozvod). Dieťa sa zoberie, odíde na súd a povie: „Rodičia sa mi rozhádali, urobte niečo tak, aby som ich nestratilo a aby som mohlo fungovať bez nich a s každým z nich.“
Méta 40 je o ochrane dobrých rodinných vzťahov detí z rozpadnutých rodín. Na začiatku sa stretli rodičia, aby priviedli na svet deti. Vytvorili rodinu. Na konci tej rodiny sa stretne štát a dieťa, aby zachovali dieťaťu rodinu. Nijaké súboje. Nijakí znalci. Nijakí advokáti. Nijakí sudcovia. Nijakí vymazaní rodičia.
Jozef Tinka