25 okt Európski odborníci: „Odcudzenie detí od rodičov je emocionálne zneužívanie detí a celosvetový problém.“
Odcudzenie detí od rodičov v dôsledku vysokonflktných rozvodov a rozchodov rodičov bola téma, o ktorej, počas troch septembrových dní (16. až 18. september 2020), diskutovali odborníci z mnohých krajín sveta. Už 3. medzinárodnú konferenciu EAPAP (European Association of Parental Alienation Practitioners [Európska asociácia odborníkov na rodičovské odcudzenie]) zorganizovala Mestská klinika na ochranu detí a mladých ľudí v Záhrebe. Zúčastnilo sa na nej viac ako 400 odborníkov (vrátane ľudí z Rady pre práva dieťaťa), medzi nimi 18 zahraničných a 14 chorvátskych vedcov z akademického prostredia, ktorí prezentovali skúsenosti s globálne osvedčenými postupmi pri ochrane detí pred odcudzujúcim konaním jedného z rodičov.
Odcudzenie je všadeprítomné – deti naliehavo potrebujú primeranú ochranu
Svetová zdravotnícka organizácia síce ešte nezaviedla pojem odcudzenia od rodičov (rodičovské odcudzenie, Parental Alienation) ako diagnostické kritérium, odborníci na konferencii sa však zhodli na tom, že odcudzenie je všadeprítomné a že deti, vystavené odcudzeniu rodičov, naliehavo potrebujú primeranú, odbornú a systémovú ochranu.
Vládne zhoda na tom, že odcudzenie dieťaťa od iného rodiča je jednoducho neprirodzené, nie je biologicky normálne (iba žeby druhý rodič zneužíval a poškodzoval dieťa), ale predstavuje psychologickú trhlinu (rozpoltenie) a traumu dieťaťa. Nejde o to, vytvárať kontakty medzi deťmi a rodičmi a prideľovať starostlivosť, ale o ochranu detí. Bolo dôležité počuť od európskych a amerických lektorov, renomovaných odborníkov, že odcudzenie je veľmi často vlastne emocionálnym zneužívaním detí odcudzujúcimi rodičmi, pretože záhrebská klinika už 15 rokov uznáva odcudzené deti ako citovo zneužívané a usiluje, aby systém sociálneho zabezpečenia a spravodlivosti podnikal kroky na ochranu odcudzených i inak zneužívaných detí.
Zneužitie odseku 12 Dohovoru o právach dieťaťa
Osobitne užitočná bola diskusia o článku 12 Dohovoru o právach dieťaťa o práve dieťaťa vyjadriť svoj názor, vôľu a želanie v záležitostiach, ktoré sa ho týkajú. Ide o mimoriadne dôležité ustanovenie, ale zneužíva sa. Rodičia, príbuzní a rôzni „odborníci“ sa totiž dieťaťa vypytujú, s kým chce žiť a koho viac ľúbi, a pritom ho mama/otec či matkini/otcovi príbuzní „poučujú“, čo je „správne“ povedať. To privádza dieťa, ktoré ešte nebolo odcudzené, ku konfliktu lojality (k rodičovi), a z už odcudzeného dieťaťa, ktoré sa už zlúčilo s odcudzujúcim rodičom, budeme počuť iba hlas odcudzujúceho rodiča, nie autentický názor, vôľu či túžbu dieťaťa. Je to zneužívanie detí. Bremeno rozhodnutia (o lepšom rodičovi) by nikdy nemalo byť na chrbte dieťaťa, pretože to je, ako sa vyjadrilo jedno z takých detí „najťažšia otázka na svete.“
Určite treba rešpektovať vôľu a túžbu dieťaťa (ak si to želá), ale odborníci a súdy musia posúdiť, či je vôľa a želanie dieťaťa konzistentné a v súlade s jeho najlepším záujmom.
Je na dospelých, aby prostredníctvom odborných znalostí a multidisciplinárnych profesií zistili, čo je autentická vôľa a túžba dieťaťa a aký je jeho najlepší záujem.
Zodpovednosť odborníkov: „Je kontraindikatívne čakať na to, že dieťa povie, že chce žiť s odcudzeným rodičom.“
Bohužiaľ, často „odborníci“ radia odcudzeným rodičom, aby sa vzdali kontaktu s dieťaťom a počkali až v dospelosti príde samo. Karen Woodallová, pedagogička a významná odborníčka na problematiku odcudzenia, počas konferencie zdôraznila, že čakanie na dieťa, ktoré povie, že chce žiť s odcudzeným rodičom, je kontraindikované. Dieťa to nemôže povedať. A odborníci, ktorí si nevšimnú skutočný problém, nechránia dieťa pred emocionálnym zneužívaním, ale sú časťou procesu odcudzenia. Namiesto toho, aby boli súčasťou riešenia, stávajú sa súčasťou problému. Nemecký psychiater Wilfried von Boch-Galau poukázal na to, že práve odborníci môžu uľahčiť alebo prerušiť proces odcudzenia, a že najväčšou chybou je, čakať na to, že sa dieťa samo od seba vráti k odcudzenému rodičovi.
Prečo odcudzení rodičia musia systému dokazovať, že sú dokonalí?
Sietske Dijkstra z Holandska poukázal na to, že odcudzení rodičia musia byť perfektnými rodičmi, a pritom by vlastne mali byť len obyčajnými rodičmi. Bohužiaľ, ako uviedol, pozná veľa odcudzených rodičov, ktorých odmietajú ich deti v dôsledku manipulácie odcudzujúceho rodiča. Niektorí museli celé roky dokazovať systému, že sú ako rodičia bezchybní, aby svoje dieťa mohli vôbec uvidieť. Po celé roky sa odborníci čudovali, čo zlé je na danom rodičovi, keď ho dieťa odmieta, namiesto toho, aby premýšľali. Aby sa pýtali, čo sa deje s odcudzujúcim rodičom, či a aká psychopatológia existuje u rodiča, s ktorým je dieťa tak patologicky sfúzované (splynuté), že už nemá vlastné túžby a potreby, a závisí len na túžbach a potrebách manipulujúceho rodiča, a považuje ich za svoje vlastné. Nečudo, že také dieťa vyhlási napríklad: „Nepotrebujem nikoho, len moju mamu / môjho otca“ či „Moja mama je anjel a môj otec je diabol,“ či „Môj otec je môj kráľ, a moja mama je najhoršia na svete,“ či „Nenávidím mamu, milujem svojho otca,“ „Nenávidím otca/mamu najviac na svete.“ V Je zjavné, že dieťa sa uchýlilo k psychologickému rozdeleniu, ako mechanizmu obrany, t. j. aby prežilo emocionálne.
Psychologický základ pre neskoršie psychiatrické poruchy
Problémom s rozpoltením (splitting), t.j. idealizácia jedného a démonizácia druhého rodiča, sa venovala veľká časť konferencie, pretože rozpoltenie/rozdelenie je psychologický základ pre neskoršie psychické / psychiatrické poruchy.
Bohužiaľ, je veľa rodičov, ktorí si samoľúbo užívajú, ak ich dieťa úplne odmieta a úplne sa odcudzuje od druhého rodiča. Považujú za dôkaz svojho dobrého rodičovstva, že „dieťa si vybralo ich.“ V skutočnosti je pravdou opak: dieťa sa podriaďuje primárnemu rodičovi tým, že odmieta druhého rodiča, pretože vie, že je to nevyhnutné pre udržanie si rodičovskej lásky a na prekonanie strachu a hrozby z odmietnutia odcudzujúcim rodičom.
Odcudzujúci rodičia sa často snažia presvedčiť, že dieťa sa práve rozhodlo, že nechce vidieť iného rodiča, že sa ho bojí, a že nechcú nútiť dieťa robiť to, čo nechce, pretože by to bolo násilie voči dieťaťu. Alebo, že päťročné dieťa sa len rozhodlo, že chce vidieť iného rodiča len raz týždenne na dve hodiny. Samozrejme, potom, čo ich odcudzili, ich deti recitujú rovnaké vety s rovnakým výrazom tváre ako to vidia a počujú od odcudzujúceho manipulatívneho rodiča. Jeden zmanipulovaný 5.5-ročný chlapec nedávno povedal: „Prišiel som ti povedať, že nechcem žiť s mojím otcom, chcem ho vidieť len raz za mesiac, pretože mamičky sú pre žitie a oteckovia len na hranie. A prišiel som na to sám, pretože mám právo na svoj názor.“
Foto: Daria Shevtsova, Pexels
Psychopatológia odcudzujúcich rodičov: vnímajú sa ako ochrancovia detských obetí pred prenasledujúcim odcudzovaným rodičom, čo však nezodpovedá realite
Nikdy sa nedá zabudnúť na dieťa, ktoré, popisujúc, ako sa cítilo predtým ako sa odcudzilo a psychologicky splynulo s odcudzujúcim otcom, že si bolo vedomé svojich pocitov, kreslilo modriny na svojej duši „ktoré nikto nevidí, pretože nie sú na tele.“
V tejto súvislosti bola nesmierne dôležitá prednáška doc.dr.sc. Danijela Crnkovića, ktorý hovoril o psychopatológii odcudzujúcich rodičov a zdôraznil, že z tejto psychopatológie vyplýva, že odcudzujúci rodič stavia dieťa do úlohy obete a seba do úlohy ochrancu. Vôbec to nezodpovedá realite. Pri rozpoznávaní tejto dynamiky a reagovaní, sa odborníci nesmú stiahnuť do úlohy tichých pozorovateľov.
Odcudzujúci rodičia sa aj odborníkov snažia vtiahnuť do toxického trojuholníka, očakávajúc, že budú stáť s nimi v úlohe ochrancu detskej „obete“ pred druhým rodičom „prenasledovateľom.“ Keď to nespravia, a rozpoznajú ich zneužívajúce správanie, príde hnev a nenávisť manipulujúcich rodičov, ktorú obrátia na odborníka. Nasledujú obvinenia, výzvy na lynčovanie a ohováranie… najmä na sociálnych sieťach.
Problém, ktorý zdieľame so svetom: ochrana odborníkov pred obvineniami a ohováraním na sociálnych sieťach odcudzujúcimi rodičmi
Ochrana odborníkov bola tiež jednou z tém konferencie, pretože rovnaké obvinenia a ohovárania na sociálnych sieťach odborníkov, ktorí chránia deti pred zneužívaním, najmä v prípadoch odcudzenia a emocionálneho zneužívania, kedy neexistujú viditeľné modriny a svedkovia, sa vyskytujú vo všetkých krajinách.
Keď zaznievajú takéto skúsenosti z rôznych krajín a kontinentov, posilňuje to vedomie, že ľudia, ktorí majú spoločnú misiu ochrany detí a rovnaké výzvy, majú veľmi podobné skúsenosti. Preto sa nevzdávajú svojho poslania a, v konečnom dôsledku, svojich zákonných povinností, chrániť deti.
Nikto v systéme zdravotníctva, vzdelávania a sociálnej starostlivosti, pri odcudzovaní dieťaťa od rodičov sám nič nezmôže. Potrebuje spravodlivý systém, ktorý musí prevziať úlohu nadradeného „superrodiča“ (superparent). Zodpovedne treba prízvukovať, že rodičom nestačí zlepšovať rodičovskú spôsobilosť cez poradenstvo a terapie, ale musia prísť aj primerané sankcie za emocionálne zneužívajúce správanie. V dôsledku absencie sankcií pokračuje manipulatívne správanie odcudzujúceho rodiča, a zatiaľ čo systém mu dáva čas dieťa „opraviť“, odcudzujúci rodič dieťa od druhého rodiča odcudzí. Namiesto sankcionovania rodiča, dieťa sa vťahuje do psychologickej liečby. Odcudzujúci rodič „dostáva čas“ na zabetónovanie svojho splynutia s dieťaťom, počítajúc s tým, že postupom času dieťa bude pokračovať v boji len proti druhému rodičovi. Treba si uvedomiť, že niektorí rodičia nikdy nepochopia ich zneužívajúce správanie a fungujú len pod tlakom systému.
Brazília v roku 2010 schválila zákon, ktorý definuje a trestá odcudzenie ako formu zneužívania detí. V Chorvátsku a všade v európskom regióne chýbajú vedomosti o tomto problémoch, spojených s odcudzujúcim správaním a konaním rodičov, obranné procesy trvajú príliš dlho, deti chodia na pohovory, vyšetrenia a lekárske posudky, a počas toho žijú vo vojnovej zóne, niekedy po väčšinu svojho života. Pritom niektoré z nich majú buď veľmi malý a „vynútený“ kontakt s iným rodičom, alebo nemajú vôbec žiadny kontakt. A v situácii dieťaťa, ako je táto, je čas nepriateľom.
Základným právom dieťaťa je nepretržitá prítomnosť oboch rodičov, ich starostlivosť a výchova
Dieťa má základné právo na obidvoch rodičov, na ich starostlivosť a výchovu (samozrejme, s výnimkou prípadu zneužívania), a napriek tomu sa stáva, že niektoré deti dosiahnu takú prirodzenosť až po právoplatnom rozsudku.
Ak dovolíme, aby sa dieťa medzičasom odcudzilo, a ak skôr rešpektujeme zmanipulovanú odcudzujúcu túžbu a vôľu dieťaťa, než jeho najlepší záujem, neskôr môže byť už príliš neskoro na nápravu. Dieťa stráca druhého rodiča a doslova žije iba s polovicou seba samého, pretože odmietnutím jedného rodiča odmietlo polovicu zo seba, čo prináša mnoho negatívnych dôsledkov, najmä v dospievaní.
V skutočnosti, ak dieťa nenávidí druhého rodiča, ak ho odmieta ako zlého, nedostatočného, ak ho vníma ako celého čierneho, „ako čisté zlo“, tak v skutočnosti nenávidí tú polovicu seba, ktorá v ňom zastupuje druhého rodiča. Všetci sme z polovice mama, z polovice otec. Dieťaťu hrozí, že sa nestane zrelým a emocionálne stabilným človekom, ktorý dokáže spojiť dobro a zlo v rodičoch, v sebe samom a v ostatných ľuďoch navôkol, pričom presne toto je úlohou detského vývoja a dospievania.
Veríme, že sa podarí uznať odcudzenie detí ako formu emocionálneho zneužívania.
Konferencia potvrdila, že odcudzenie detí uznávajú rodičia, odborníci i široká verejnosť. Nesporne sa ukázalo, že odcudzenie dieťaťa nie je nijaká láska medzi „dobrým“ rodičom a dieťaťom a ani dôkazom, že druhý rodič je „zlý“. Je to emocionálne zneužívanie dieťaťa, ktoré si naliehavo vyžaduje primeranú reakciu z prostredia dieťaťa i odborníkov na ochranu detí.
Asi pred štvrťstoročím sa začalo hovoriť o ochrane sexuálne zneužívaných detí. Predtým sa o tejto téme vôbec nediskutovalo. Išlo o tabu a predpokladalo sa, že sa to deje niekde inde, nie medzi nami. Časom sa vo verejnosti postoje zmenili, a prispôsobili sa aj zákony. Sexuálne zneužívané deti sa oveľa lepšie rozpoznávajú a majú lepšiu ochranu (hoci stále nedostatočnú), ako vtedy, keď túto problematiku nevnímali ako problém ani sociálne profesie, ani verejnosť.
V prípade odcudzenia detí preto stále platia slová izraelského experta Benjamina Baileyho, že „nejde o krátke preteky, ale o maratón“!
Z tlačovej správy EAPAP, preložil Rasti Paták