24 okt DETI NEMAJÚ LEN POVINNOSŤ POSLÚCHAŤ DOSPELÝCH, MAJÚ AJ SVOJE PRÁVA
„Ľudské práva musia zostať nedotknuteľné,“ zdôrazňuje imperatív modernej doby docentka práva a renomovaná právna vedkyňa Vlasta Kunová, ambasádorka detských práv a priateľka Rady pre práva dieťaťa. Postupne prinesieme sériu rozhovorov a príspevkov na tému práv detí, aby sa táto téma stala témou verejného diskurzu a začala rezonovať nielen u tých, ktorí práva detí musia chrániť, ale aby si ich osvojili všetci, ktorí prichádzajú do každodenného kontaktu s maličkými. Aby sme poznali súvislosti, musíme vedieť viac, iba ako strohé znenie paragrafov. Preto prinášame úvodný článok Vlasty KUNOVEJ, v ktorom stručne objasňuje históriu a význam ľudských práv s dôrazom na práva detí.
Ľudské práva vychádzajú z našej prirodzenosti. Sú to oprávnenia, ktoré patria každému človeku. Ich ochranu potrebujeme k životu ako vodu, vzduch a jedlo.
Ľudské práva sú oprávnenia jednotlivca, ktoré prináležia každému človeku. Jeden z najstarších konceptov o rozsahu práv pre subjekty sformulovali už starí Rimania vo vete, ktorá pochádza od právnika Domitia Ulpiana: „Ius naturale est quod natura omnia animalia docuit.“ Vo voľnom preklade znamená, že príroda poskytuje práva všetkým živým tvorom, dokonca aj zvieratám. Myšlienky prirodzeného práva sa však vinú právnou filozofiou od staroveku, zachytíme ich vo viacerých právnych dokumentoch a v rôznej interpretácii. Pre prirodzenoprávnu teóriu všeobecne platí, že jediným zdrojom a kritériom práva nie sú písané zákony, ale samotné zákony podliehajú vyšším kritériám a človek ich len nachádza ako dopredu dané.
Ľudské práva vychádzajú z našej prirodzenosti. Sú to oprávnenia, ktoré nie sú podmienené ďalšími skutočnosťami. Je to samozrejme len jedna z filozofických teórií, ktorá je však blízka modernému chápaniu ľudských a základných práv. Na druhej strane aj kresťanstvo a judaizmus znamená pre vývoj ľudských práv jeden zo zásadných prínosov. Medzi racionalistickým ľudskoprávnym zmýšľaním a kresťanskými a judaistickými tradíciami nie je v tomto smere zakódovaný antagonistický protiklad. Tieto učenia majú hlboký morálny základ, ktorý tkvie v úcte k ľudskej dôstojnosti.
Charakteristika ľudských práv:
- sú univerzálne, lebo sa týkajú všetkých ľudí bez rozdielu
- sú neodňateľné, nikoho nemožno týchto práv pozbaviť
- sú nescudziteľné, nemožno ich previesť na niekoho iného
- sú nepremlčateľné ich trvanie je počas života človeka časovo neobmedzené
- sú nezrušiteľné, nedajú sa zrušiť
Ochrana moderných ľudských práv vychádza z racionalistických prirodzenoprávnych teórií. Jej predstaviteľom bol aj veľký holandský mysliteľ Hugo Grotius (1583-1645). Podľa tejto teórie ľudské práva prináležia každému človeku bez ohľadu na jeho národnosť, rasu, farbu pleti, náboženstvo, politické alebo iné presvedčenie, sociálny pôvod, vzdelanie, majetkové pomery, spoločenské postavenie, genetické vlastnosti a ďalšie individuálne znaky.
Na formovanie ľudských práv mali v minulosti vplyv viaceré dokumenty:
Magna Charta Libertatum ( Veľká listina slobôd ) z roku 1215 bol základný zákon anglickej stavovskej monarchie , ktorý podpísal Ján I. Bezzemok a ktorý sa považuje za začiatok demokracie a ústavnosti v Anglicku . Zakotvili sa ním taktiež základy anglického parlamentarizmu. Veľká listina znamenala výrazný posun k upevneniu práv poddaných ( šľachty a mešťanov ). Podľa tejto listiny žiadny slobodný obyvateľ nesmel byť prenasledovaný alebo zatknutý bez zákonného rozsudku a zakazoval kráľovi vyhlásiť mimoriadne dane pre šľachtu.
Zlatá bula z roku 1222 bola privilégium uhorského kráľa Ondreja II., ktoré obsahovalo výsady, práva pre šľachticov a zrušenie niektorých povinností podľa ktorých šľachta mohla napríklad dediť, nezúčastňovať sa zahraničných výprav a vystúpiť proti kráľom so zbraňou v ruke.
Habeas Corpus Act z roku 1679 bol zákon odhlasovaný anglickým parlamentom za vlády Karola II., jeho cieľom bolo chrániť osobnú slobodu jednotlivca pred neoprávneným zadržaním alebo uväznením. Bol to významný dokument pre vznik ľudských práv.
Bill of Rights (Zákon o právach) z roku 1689, bolo písomné potvrdenie pre anglický parlament vydané v roku 1689 samotným kráľom Viliamom Oranžským a jeho manželkou Máriou II. pri ich korunovácii, podľa ktorého kráľ nesmel zvýšiť dane, poslanci sa zodpovedali výlučne len parlamentu a kráľ mohol mať počas mieru armádu len so súhlasom parlamentu. Je to ďalší dokument ,ktorý tvorí základ anglického parlamentarizmu.
Deklarácia práv človeka a občana prijatá francúzskym Ústavodarným zhromaždením v roku 1789 je dokumentom vychádzajúcim z osvietenstva a jeho obsah je venovaný ľudským právam. V jej preambule hovorí o „prirodzených a nescudziteľných právach a posvätných právach človeka“ Deklarácia zakotvila zásadu, že ľudia sa rodia slobodní a rovní pred zákonom. Kráľ mohol vládnuť len na základe zákona. Hranice zákona nesmel prekročiť ani štát.
Zabezpečiť aspoň minimálny štandard a rozsah ochrany práv, ktoré v súčasnosti nazývame základnými a ľudskými , mal korene v rôznych príčinách.
Mohlo ísť napr.:
– o rozšírenie práva na väčší okruh obyvateľov
– poskytnutie väčšej osobnej slobody pre pracovné sily
– vytváranie humánnejších podmienok pre človeka
-prípadne premietnutie prirodzených potrieb človeka do podoby právnych predpisov.
K posilneniu významu ochrany a ku katalogizácii ľudských práv prispela aj situácia po druhej svetovej vojne, keď bolo treba nastaviť podmienky koexistencie ľudí tak, aby sa zverstvá a porušovanie základných práv obyvateľov nezopakovalo. Prijatie Všeobecnej deklarácie ľudských práv v roku 1948,Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (1953),Charte základných práv EÚ (2009), znamenali významný posun vývoja ľudských práv a inšpiráciou pre ďalšie medzinárodné a vnútroštátne ľudskoprávne dokumenty .Samozrejme je to len pripomenutie tých najvýznamnejších.
Generácie ľudských práv
Ľudské práva sa spravidla členia na tri generácie. V súčasnosti však už poznáme aj ľudské práva štvrtej generácie. Toto členenie vyjadruje nielen podstatu a znaky jednotlivých typov ľudských práv, ale aj historickú genézu ich vzniku.
Prvá generácia ľudských práv bola po prvýkrát všeobecne deklarovaná práve vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv z roku 1948. Sem patria najmä občianske a politické práva. Medzi ne patrí právo na život, právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, právo na osobnú slobodu a zákaz nútených prác a služieb či právo na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
právo na súkromie, právo na ochranu osobných údajov ochrana vlastníckych práv, právo na spravodlivý proces. Do tejto skupiny patrí aj súbor politických práv od slobody prejavu, právo na zhromažďovanie až po právo na odpor.
Druhá generácia ľudských práv zahŕňa najmä hospodárske práva :právo na slobodnú voľbu povolania, právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, právo na prácu, na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky či právo na štrajk . Ďalej ide o sociálne práva : právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa, právo na ochranu zdravia, na osobitnú ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny ako aj kultúrne práva: právo na vzdelanie, na slobodu vedeckého bádania a umenia, na zákonnú ochranu tvorivej duševnej činnosti.
Tretia generácia ľudských práv zahŕňa pomerne široký okruh práv, ktoré možno charakterizovať ako práva solidarity. Do tejto generácie práv možno zaradiť právo na mier, na priaznivé životné prostredie, na hospodársky a sociálny rozvoj, práva národnostných a etnických menšín, právo na prístup ku kultúrnemu dedičstvu, na vodu a prírodné zdroje, na komunikáciu či právo na medzigeneračný rešpekt,
Štvrtá generácia ľudských práv zahŕňa novovznikajúce moderné práva ako napríklad právo spotrebiteľa či právo na informácie.
Európsky parlament sa dokonca usiluje už niekoľko rokov pripraviť legislatívu, ktorá by obsahovala právne a etické aspekty spojené so zodpovednosťou umelej inteligencie vrátane robotov.
K fyzickým a právnickým osobám, ktoré majú takzvanú právnu subjektivitu, od roku 2016 pribudol aj výraz elektronická osoba, teda osoba, ktorá môže byť tiež nositeľom určitých práv a povinností. Vieme, že roboty sú stále autonómnejšie a sofistikovanejšie, takže aj ich právny status sa bude stále zdokonaľovať.
Práva dieťaťa
Deti podobne ako dospelí sa rodia s prirodzenou ale aj právnou výbavou ľudských a základných práv. Ich rozsah práv je však obmedzený na základe veku a rozumovej vyspelosti. Často sa hovorí o deťoch ako o viac zraniteľnej skupine ,ktorá si vyžaduje špecifickú ochranu.
Dôležitým medzníkom v histórii ľudských práv je prijatie Dohovoru o právach dieťaťa v roku 1989 v New Yorku, ku ktorému pristúpilo postupne 196 štátov. Prijatie dohovoru malo veľký význam pre uznanie práva detí a vymedzenia ich vzťahu k dospelým. Za dieťa sa považuje každá ľudská bytosť mladšia ako 18 rokov. Výnimkou je prípad, ak uzavrie manželstvo ,tak po 16 rokoch svojho života. Dohovor uznal skutočnosť, že deti nemajú len povinnosti poslúchať dospelých, naopak majú aj svoje práva, ktoré musia všetci rešpektovať. Dohovor potvrdzuje zásadu, že deti majú nárok na zvláštnu starostlivosť a pomoc. Záujem dieťaťa musí mať prednosť pri rozhodovaní. Dieťa nesmie byť diskriminované na základe rasy, farby pleti, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného, etnického alebo sociálneho pôvodu, majetku, lesnej alebo duševnej nespôsobilosti, rodu a iného postavenia. Z Dohovoru vyplýva aj to, že každé dieťa má prirodzené právo na život a rozvoj, právo na meno, štátnu príslušnosť či na registráciu. Má právo poznať svojich rodičov a právo na totožnosť. Žiadne dieťa by nemalo byť oddelené od rodičov, má právo na udržiavanie kontaktov s rodičom, s ktorým nie je v pravidelnom kontakte aj pokiaľ sú rodičia každý v inom štáte. Má právo na slobodu prejavu ústne aj písomne, na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva, na účasť na rozvoji kultúry vlastného etnika, či na ochranu pred telesným a duševným násilím, urážaním, alebo zneužívaním, zanedbávaním alebo nedbalým zaobchádzaním, týraním, vykorisťovaním a podobne. Žiadne dieťa nemôže byť podrobené mučeniu, alebo inému krutému zaobchádzanie a má právo na prístup k právnej pomoci.
Dohovor pamätá aj na skupiny detí, ktorým je potrebné venovať zvláštnu ochranu a pomoc, najmä deti bez rodiny, utečenecké či postihnuté deti.
S právami dieťaťa úzko súvisí aj spôsob ich prezentácie .V tomto smere sú určité špecifiká a metodika ich výkladu je odlišná ako pri výučbe dospelých. Dieťa treba viac motivovať ,aby sa začalo zaoberať otázkou významu ľudských práv a ich ochrany. Keď dieťaťu vysvetlíte ,že základy ochrany vlastných práv sú dôležité minimálne tak ako zvládnutie hmatov v karate pre sebaobranu, začne chápať problém lepšie. Celé nástrojové vybavenie ochrany môže využiť vo chvíli, keď sa dostane do pozície slabšieho voči akémukoľvek nadradenému subjektu prípadne silnejšiemu ,teda voči všetkým ktorí to s ním nemyslia dobre. Môže to byť inštitúcia, štát, škola, samospráva ,ale aj rodič, učiteľ, politik. Dieťa je potrebné zbaviť strachu pred autoritami ,ktoré porušujú jeho práva.
Ľudské a základné práva v čase pandémie COVID-19
Pandémia COVID-19 je ľudskou tragédiou obrovských rozmerov .Dotýka sa aj detí. Podľa údajov UNICEF približne 1,5 miliardy detí na celom svete z dôvodu prísnych karanténnych opatrení nechodila do školy. Nové technológie im pomáhajú vzdelávať sa a zostať v spojení s učiteľmi .Zvyšuje sa však riziko ich negatívneho ovplyvňovania stránkami s nevhodným obsahom. Mnohé deti tiež žijú v neistých sociálno-ekonomických podmienkach a majú sťažený prístup k sociálnym službám. Hrozí im chudoba .Zvýšil sa počet prípadov domáceho násilia. Mnohé z týchto prípadov sa dejú za zatvorenými dverami ,bez dohľadu učiteľov a sociálnych pracovníkov. Taktiež sa vyžaduje psychosociálna podpora a rozšírenie možností dovolať sa na linky dôvery pre deti. Bolo by nevyhnutnou podmienkou aj sprístupnenie a reforma justičného systému zameraného na deti .Vyžaduje sa aj úplne nová stratégia Európskej únie na zlepšenie právneho postavenia detí nielen počas pandémie ,ale aj po odznení jej následkov.
Počas pandémie COVID-19 sú dospelí aj deti viac vystavení nebezpečenstvu zasahovania a obmedzovania ľudských práv. Na jednej strane všetci musia dodržiavať pokyny hygienikov, epidemiológov a ďalších zodpovedných orgánov štátu, na druhej strane môže byť táto situácia zo strany štátu zneužitá na oklieštenie osobnej slobody občanov vrátane detí.
Štát v záujme našej ochrany prijíma právne predpisy a opatrenie, ktoré zasahujú do ľudských práv ,prípadne môžu porušovať princíp rovnosti. Mnoho európskych vlád prijalo núdzové zákony a opatrenia, ktoré obmedzujú slobodu pohybu, slobodu prejavu, združovania a zhromažďovania sa, ako aj obmedzenia práva na súkromný a rodinný život a práva na prácu. Niektoré z týchto opatrení sú odôvodnené, vlády však musia zabezpečiť ich legálnosť, nevyhnutnosť, primeranosť a časovú obmedzenosť. Taktiež musia byť všetky opatrenia pod nezávislým dohľadom a podliehať pravidelnému prehodnocovaniu.
Nedotknuteľné práva
Tak ako človek potrebuje vzduch, vodu jedlo k svojmu životu ,taktiež potrebujeme aby naše ľudské práva boli chránené.
Dieťa potrebuje vyrastať v mieri, láske šťastí, dôstojnosti, harmónii, slobode, rovnosti a v solidarite. Ľudské práva musia ostať nedotknuteľné, aby nikto nemohol dieťa diskriminovať .Dieťaťu musí byť zabezpečený rovnaký rozsah práv za rovnakej situácie.
Ľudské práva musia ostať nedotknuteľné, aby žiadna moc ale ani žiadny subjekt by nemal ponižovať dieťa napr. telesným, alebo duševným týraním, alebo vykonávať na ňom iné násilie. Platí zásada, že silný nikdy nemôže mať prevahu nad slabším. Aby každý mohol žiť bez strachu, že stratí dôstojnosť a slobodu a stane sa človekom bez práva , otrokom.
Dieťa nemá len povinnosti vo vzťahu k rodičom a škole, ale má aj svoje práva, ktoré vyplývajú z právnych dokumentov. Tieto práva musia všetci rešpektovať a dodržiavať ich. Inak nasleduje aj pre dospelých sankcia čiže potrestanie.
Deti, ktoré sa nachádzajú v mimoriadnej situácii napr. deti bez rodičov, deti migrantov, utečencov, alebo deti v čase vojny, ktoré sú v ohrození života, musia mať zvýšenú ochranu ľudských práv. V takom prípade, musia všetci pomáhať, či dospelí ,ale pomocnú ruku aspoň symbolicky by mali ponúknuť aj naše deti. Takéto gesto sa nazýva solidarita a je to jeden zo základných princípov, z ktorého vychádzajú ľudské práva a mali by byť vlastné celej spoločnosti založenej na humanistických princípoch.
Táto doba si vyžaduje od nás, aby sme všetci v čo najväčšej miere brali ohľad na všetkých slabých a hendikepovaných, teda na starších, na deti, azylantov, ktorí by radi získali slovenské občianstvo, utečencov, migrantov a cudzincov. Pre tých ľudí a ich deti je naozaj ťažké, žiť v tejto situácii. Musíme každého z nich chrániť, a to nielen pred úplnou chudobou, ale aj vylúčením, chrániť pred tými, ktorí porušujú ich ľudské práva, alebo ich z niektorých dôvodov diskriminujú. A to nielen počas tejto pandémie, ale vždy keď si to budú okolnosti vyžadovať. Pretože len človek bez charakteru zneužije slabosť iného.
V závere je mimoriadne dôležité ,aby si deti nielen vedeli chrániť svoje práva ,ale aby spoznávali aj históriu porušovania ľudských práv. Deti a mladí ľudia musia vedieť kriticky hodnotiť fakty z učebníc dejepisu a občianskej náuky ,napríklad aj o príčinách a priebehu druhej svetovej vojny. Zverstvá z tohto obdobia mali tak devastujúci vplyv na morálku ľudstva a tak hlboko otriasli základmi humanistických ideálov Európy , že je nutné ,aby boli deti o holokauste a ďalšom frapantnom porušovaní ľudských práv pravdivo oboznamované ,poučené a aby vedeli takéto správanie na základe pravdivej argumentácie aj odsúdiť .Deťom však treba priblížiť aj aktuálne prípady porušovania ľudských práv u nás ,v Európe, ale aj na iných kontinentoch. Možno aj vďaka nášmu úsiliu a poslaniu Detskej univerzity, sa nám nakoniec podarilo u detí vzbudiť úprimný a nefalšovaný záujem o ochranu svojich práv a tak veríme, že odídu do života ako sebavedomé múdre ľudské bytosti ,ktoré si za každých okolnosti budú vedieť obhájiť aspoň minimálny štandard svojej ochrany ľudských práv.
Ilustračné foto: Oliver Gotting, pixabay
Doc. JUDr. Vlasta Kunová,CSc.: Vysokoškolské štúdium ukončila na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1974), doktorandské štúdium absolvovala na Slovenskej akadémii vied(1984), študovala postgraduálne na Universita Degli Studi di Roma „La Sapienza(1991)“. Pôsobila ako poradkyňa pre vzdelávanie ,grantovú politiku a legislatívu v európskych inštitúciách v Bruseli, ako lokálny expert EÚ pre aproximáciu práva a vzdelávanie na Úrade vlády SR a na niekoľkých slovenských ministerstvách, ako prodekanka na PF UK v Bratislave, prorektorka na Paneurópskej vysokej škole, či ako riaditeľka Ústavu medzinárodných vzťahov PF UK . V súčasnosti pôsobí na Katedre medzinárodného, európskeho práva a právnej komunikácie PrF Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Prednášala na univerzitách v zahraničí, pravidelne sa zúčastňovala konferencií po celom svete a pracovala a pracuje v mnohých zahraničných a domácich výskumných projektoch . Je autorkou a spoluautorkou vedeckých a odborných prác zameraných na právo EÚ, dvakrát bola držiteľkou Jean Monnet Chair, Jean Monnet Module vrátane Jean Monnet výskumných projektov. Je prezidentkou Slovenskej asociácie európskych štúdií, bola viceprezidentkou celosvetovej ECSA, pôsobila vo viacerých vedeckých radách fakúlt a redakčných radách vedeckých časopisov .Bola členkou Správnej rady Nadácie Charty 77.V súčasnosti je členkou Legislatívnej rady vlády SR a členkou Správnej rady Slovenského národného strediska pre ľudské práva.