12 jún Čriepky zo súdnych siení – Čo vy na to?
Zo súdu v Nitre:
Napísala nám matka. Bojuje o dieťa. Roky. V jednej chvíli prišiel znalecký posudok, po ktorom sa jej zrútil svet. Vraj samé fabulácie. Nejdeme hodnotiť, nevideli sme, nepoznáme posudok. Zaujali nás iné okolnosti, ktoré dávame do pozornosti verejnosti – pisateľka uvádza: „…otec dieťaťa má veľmi blízky vzťah so zákonnou sudkyňou. Je jeho susedka, s ktorou má on a celá jeho rodina dlhé roky kamarátsky vzťah. K tomu súčasná partnerka otca dieťaťa pracuje na okresnom súde, ako vyššia súdna úradníčka, práve u spomenutej zákonnej sudkyne. Čiže otcovej kamarátky…“
Nuž, je pravdou, že lokálne väzby sú na súdoch rovnakou pliagou ako korupcia na akomkoľvek mieste. Spravodlivosť zovrú pod krkom, a potom človeku zostanú iba oči pre plač.
Jednoducho ide o klientelizmus. „Oproti peňažnej korupcii je zhubnejší pre spoločnosť v tom, že ho možno ľahšie utajovať. Peňažné úplatky priamej finančnej korupcie možno stopovať, vecne preukazovať a tým pádom aj trestnoprávne ošetrovať efektívnejšie, ako nepeňažné dohody, výmeny, či priateľstvá. Klientelistický vzťah sa dá úspešne maskovať napodobňovaním normálneho medziľudského vzťahu a tým pádom aj zlo, ktoré je klientelizmom páchané, ľahšie unikne pred zákonom. Klientelizmus môže byť aj ťažšie odstrániteľný, pretože chorobné a nečestné vzťahy – rovnako ako aj iné vzťahy – majú potenciál zakoreniť sa v psychike jednotlivca hlbšie, než zvyklosť priameho peňažného uplácania.“ (Viac pozri: sk.wikipedia.org) Ku klientelizmu by sme, na základe skúseností z našej praxe, priradili aj neetické správanie, ktoré je založené na osobných sympatiách k jednému z účastníkov konania; na sekundárnych vzťahoch medzi sudcom a miestnym advokátom, ktorý sa rodí po dlhoročných stretoch na pojednávaniach a mimo súdnej siene, hoci len v škole svojich detí, či v obchodoch, na ulici a pod. Na rodovej solidarite, kedy povedzme rozvedená sudkyňa podvedome straní účastníčke konania v rovnakom osobnom postavení, lebo „vie“ ako sa cíti. A veľa podobných situácií, ktoré takmer vôbec nejde identifikovať ako vzťahovú motiváciu. Plodí však nespravodlivé rozhodnutia, ktoré plodia zacyklené problémy. A kruh sa uzaviera. Práca sudcu je v tomto smere veľmi náročná na osobnú integritu, na schopnosť odosobniť sa a rozhodovať z vtáčej perspektívy so sokolím zrakom (sokol aj z veľkej výšky vidí na zemi malé detaily, napríklad učupenú myšku).
Pred ministerstvom spravodlivosti, ak má byť prebiehajúca reforma súdnictva skutočnou reformou, stojí možno ešte väčšia výzva ako rodinné súdy – vytvoriť systém, ktorý by zredukoval vplyv klientelizmu, ktorý je doslova zničujúci. Čo vy na to?
Zo súdu niekde na južnom Slovensku:
Stane sa občas, že pred súdom stojí matka alkoholička a chorobne žiarlivá osoba. Otec sa snaží dosiahnuť, aby deti boli v jeho kuratele, ale matku v ich živote vidí veľmi intenzívne, nemá v úmysle vytesniť ju. Argumentuje a popisuje alkoholické excesy svojej bývalej lásky, ktoré zasahovali aj do bežného života detí. „Prestaňte očierňovať matku!“, zrúkla sudkyňa na otca. Otec zmĺkol, a, vidiac šík nepriateľských tvárí okolo seba, pokorne vraví, že veď on chce len striedavú osobnú starostlivosť. Ako kompromis v starostlivosti o deti. Hoci tie sa medzičasom stali rukojemníkmi svojej matky. Mnohí to poznajú. Milujúce deti v jednej chvíli otca už nechcú…
Na súde vraj striedavá starostlivosť, to nie, to nepôjde. Zverenie detí do otcovej starostlivosti – vylúčené. Ale dobre. Súd veľkodušne prejavil „dobrú“ vôľu a poslal rodičov k štátnej psychologičke. Reku, aby našli nejakú dohodu. Človek by čakal, že vzdelaná odborníčka využije svoje vedomosti a komunikačné zručnosti k tomu, aby situáciu upokojila a našla kompromis, hodný najlepšieho záujmu dieťaťa. A ona? Vyberáme z dialógu (máme k dispozícii audionahrávku zo sedenia u psychologičky):
Psychologička: „…ale striedavka nie je možná…“
Otec: „A to prečo? Čo ja som horší rodič?!“
Psychologička: „…ale vy ste tie deti neporodili…!“
Otec: „…prosím? Čiže preto, že nemám fyziologické možnosti rodiť, nemôžem sa o deti starať?“
Psychologička: „…a to ako chcete? To by ste takto chceli deťom ubližovať…?“
Otec: „…to ako myslíte? Ako ubližovať?“
Psychologička: „…no tak, že by boli s vami…čo by ste povedali, keby v jednej chvíli deti povedali, že chcú ísť za mamou…?“
Otec: „…no tak by som ich za ňou zaviedol…“
Psychologička: „…ale deti sú naviazané na matku, lebo ona ich porodila, nosila ich v bruchu…to vám povedia iní experti, uznávaní odborníci, to nie, že ja hovorím…preto striedavka byť naozaj…to nejde. Tie väzby na matku, tie sú silné…“
Otec: „Takže, ja sa nemôžem o deti starať, deti nemôžu byť so mnou, lebo som ich neporodil?!“
Psychologička: „To nie…veď ideme riešiť ako ich budete navštevovať…“
Hádam stačilo, čo poviete?
Nuž takto vyzerá správanie niektorých mocných pri rozhodovaní o najlepšom záujme dieťaťa. Ako to skončilo? Psychologička podala správu, že rodičia sa nevedia dohodnúť, nedokážu spolu komunikovať. Začala sa päťročná tortúra, ktorá sa onedlho zmenila zo stavu „deti otca ľúbia“ do stavu „deti otca nechcú“…
Poďme diskutovať. Ako to vidíte? Vzťahy na súdoch, názory na deti ako majetok? Opýtajte sa okolo seba, zapojte do debaty svojich známych alebo ľudí s podobnými skúsenosťami, nech jednoducho verejnosť povie, ako takéto správanie sa odborníkov a ľudí, rozhodujúcich o životoch detí z rozpadnutých rodín, vnímajú.
Na margo: Obe historky, ktoré sú v skutočnosti nekonečným príbehom, sú reálne. Žiadna fikcia. Máme k dispozícii listiny, nahrávky a hmatateľné dôkazy, že veci sa udiali práve takto. Takže diskutujeme nie o tom, čo by sa mohlo stať, ale o tom, čo sa naozaj stalo.
Ak nás chcete v našom úsilí podporiť, môžete tak urobiť tu: https://bit.ly/pravadeti
Jozef Tinka