23 máj Čo je Cochemská prax? (2. časť)
V Nemecku Cochemská prax úspešne rieši syndróm zavrhnutého rodiča, na Slovensku zakázali o syndróme hovoriť.
V našej praxi sme zažili skutočne pestrofarebnú paletu rodičovských vzťahov. Jeden by neveril, ako sa láska razom dokáže zmeniť na nenávisť.
Nedávno sme mali dočinenia s párom, kde rodičovstvo vyústilo až do trileru s niekoľkými pokračovaniami. Nechýbali obvinenia z týrania, úteky, únosy, skrývanie sa v útulku pre týrané ženy, trestné oznámenia, trestné stíhania, jednoducho celý diapazón schválností a protivenstiev, aké len dokáže rozhnevaný človek vymyslieť. Niekoľko mesiacov sme pracovali s jedným rodičom, zatiaľ čo druhý sa hmlisto vyhýbal akejkoľvek efektívnej komunikácii. Niekoľkoročné útrpné obdobie sporov vyvrcholilo na súde, na ktorom sme zastupovali dve malé deti. Po siedmych hodinách pojednávania sme v réžii sudkyne priviedli obidvoch rodičov k rodičovskej dohode. Obaja sa vzdali odvolania, ospravedlnili sa navzájom a odišli so striedavou osobnou starostlivosťou a dispozíciami na dve školy pre deti. Budete možno očami gúľať, ale obe deti pri vypočutí pred súdom svorne tvrdili, že dve školy chcú, že to majú aj niektorí spolužiaci a že sa im to páči. No nie o tom sme chceli. Podstata je v ďalších dňoch po ťažkom súdnom procese.
Zisťovali sme ako rodina funguje. Nuž ako?
Asi dva roky, od onoho súdneho dňa pre ich spory, sú rodičia schopní zájsť s deťmi do cukrárne, všetci pekne spolu. Mama, otec, deti. Žijú od seba do dvesto kilometrov, deti navštevujú dve školy a čas, vymedzený s tým-ktorým rodičom, sa dodržiava úplne prirodzene a s rešpektom.
Rodičov sme priviedli k rodičovskej zodpovednosti. Deti sa dostali na prvé miesto a obaja si uvedomili, že šťastie detí sa im vráti v spokojnom živote všetkých.
Nejde to takto u každého. Leví podiel na úspechu detí udržať si rodinné väzby mala schopnosť rodičov postupne a za pomoci odborníkov a súdnej autority upustiť od rodičovskej starostlivosti, ktorá sa vníma skoro ako bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, a posunúť sa k rodičovskej zodpovednosti.
Cochemská prax sleduje cieľ zmeniť paradigmu rodičovskej starostlivosti na paradigmu rodičovskej zodpovednosti. V druhej časti seriálu o realizácii Cochemskej praxe prinášame odpovede na prvé tri z 50 otázok, ktoré Jürgen Rudolph sformuloval vo svojej metodike ako reflexiu mnohoročných skúseností v Nemecku.
- Čo je „rodičovská starostlivosť“ a čo „rodičovská zodpovednosť“?
I. V bežnej praxi v Nemecku: Rodičovská starostlivosť – osobitne objekt sporu oddelene žijúcich rodičov – sa v Nemecku poníma prevažne ako vlastnícke právo na deti („Keď odídeš, už deti neuvidíš!“, „Deti nikdy nedostaneš!“, „Deti udivíš len od piatku do nedele“, a pod.). Takéto vnímanie rodičovskej starostlivosti treba odlišovať od oveľa výpovednejšieho pojmu rodičovskej zodpovednosti.
Rodičovská zodpovednosť vzniká a vyplýva z rodičovstva samotného a nie je disponibilná (ľubovoľne použiteľná) ani pre súdy, ani pre ústavu, ani pre rodičov, a to nezávisle na tom, či alebo ako túto zodpovednosť vnímajú. (J. Rudolph)
Na Slovensku je situácia takmer identická, avšak pokročili sme – u nás sa všetko skrýva za lepšie podmienky starať sa o dieťa, za lepšie rodičovské zručnosti a za najlepší záujem dieťaťa. Absurdnosť tejto „argumentácie“ si najlepšie človek uvedomí, ak, s riadnou dávkou zveličenia, prirovnáme zmýšľanie súdov k situácii v osadách. Komu by asi prisúdili dieťa, matke, či otcovi? Najnovšie sa všetko skrýva pod abraka – dabra argument (najlepší záujem dieťaťa). Je to ako Colombova žena, každý o nej hovorí, no nikto ju nikdy nevidel. Inými slovami, v rozsudku sa nikdy nedočítate ako súd skúmal najlepší záujme dieťaťa a čo všetko zohľadnil. Stačí si však položiť jedni základnú otázku: „Prečo má dieťa žiť bez jedného z rodičov?“ A argumentácia zhasne ako žiarovka v čase energetickej krízy.
II. V interdisciplinárnej („Cochemskej“) praxi: Konštrukciu rodičovskej starostlivosti Cochemská prax nepotrebuje. Rodičovskú zodpovednosť majú len rodičia, a tá nie je disponibilná pre nikoho iného. (J. Rudolph)
Na Slovensku začali na súdoch aplikovať interdisciplinárnu prax (na motívy Cochemskej praxe) od roku 2019. Oficiálne štatistiky síce tlieskajú nadšením, že konania sa urýchlili, konfliktov je menej, no „neoficiálne“ skúsenosti varujú – rodí sa nám nový nátlakový systém na jedného rodiča. A interdisciplinaritou má byť najmä súdny psychológ. Je síce pravda, že s rodičmi sedia aj ich advokáti, a je tam aj kolízny opatrovník, ale každý z nich si hudie svoju muziku. Žiadna spolupráca. Nikto o nijakej spolupráci advokáta, kolízneho pracovníka a súdneho psychológa reálne ani nehovorí. Stačí, že sú. A tým sa celý zmysel, ako ukážeme v ďalších častiach seriálu, míňa účinku. Veľmi nepripravené, ale pomerne dobre financované. A čo deti?
- Čo znamená „syndróm zavrhnutého rodiča“?
I. V bežnej praxi v Nemecku: „Syndróm zavrhnutého rodiča“ opisuje javy, ktoré sa môžu prejaviť vo vývoji dieťaťa v dôsledku úmyselného odcudzenia medzi dieťaťom a jedným z rodičov. Zavrhnutie je najčastejšie pozorovateľné, keď sa rodičia rozišli v spore, spor neprekonali, a rodič, u ktorého deti trvalo bývajú, kontakt detí s druhým rodičom obmedzuje, alebo ho úplne znemožňuje. Následky pre deti sú potom fatálne. Naviac, ak sú závislé od toho, akým spôsobom druhého rodiča deťom prvý rodič popisuje, osobitne, ak ide o prevažne až výhradne o negatívny opis, ak je neprítomný rodič démonizovaný, alebo stvárňovaný ako príšera. (J. Rudolph.)
Na Slovensku postoj k syndrómu zavrhnutého rodiča úplne „zdokonalili“. Celý tento jav zdémonizovali na základe „vedeckých“ poznatkov niekoľkých agilných úradníkov. Jedna pani z ministerstva zneužila svoje postavenie na to, aby pokútne zvolala zástupcov niekoľkých inštitúcií a urobili vyhlásenie, ktoré syndróm zavrhnutého rodiča malo vymazať z praxe. (Doteraz tento hoax visí niekde na oficiálnej stránke ministerstva spravodlivosti.) Vraj to nie je diagnóza, a preto sa musí o tom mlčať! Akoby facka musela byť diagnóza na to, aby sme ju riešili ako fyzické násilie, že? Ale inak. Milánsky súd sa vyjadril, že je úplne jedno, či je syndróm ako diagnóza, dôležité je, že jestvuje. A podobne sa k veci vyjadril v niekoľkých rozhodnutiach aj európsky súd. (Na našej stránke nájdete k tomuto javu niekoľko článkov, je to samostatná téma, ktorej sa budeme ešte venovať. Neskôr.)
II. V interdisciplinárnej („Cochemskej“) praxi: V spolupôsobení profesií zaoberajúcich sa konfliktom rodičov (advokáti, kolízni pracovníci, súdy, poradne, súdni znalci) sa od rodičov, ktorí už nie sú schopní sa ani kvôli minimálnym záujmom svojich detí dohodnúť, alebo spolu vôbec komunikovať, požaduje, aby prijali pomoc odbornej poradne, ktorá je tiež zapojená do Cochemského systému. Povinnosť vyplýva z ich rodičovskej zodpovednosti. Prijatie pomoci dlhujú svojim deťom. Pretože aj po rozvode či rozchode rodičov zostáva v Cochemskom systéme rodičovská starostlivosť výrazom spoločnej zodpovednosti oboch rodičov. Je len na rodičoch samotných, aby odstránili pochybnosti o schopnosti o deti sa postarať. Inak musia za svoju neschopnosť niesť tieto dôsledky – konkrétne: ak chce jeden z rodičov napríklad dosiahnuť kontinuálny styk s deťmi, musí akceptovať ponuku pomoci poradne, inak tento svoj cieľ nedosiahne. Ak chce jeden z rodičov obmedziť styk detí s druhým rodičom, alebo mu v ňom úplne zabrániť, musí tiež akceptovať ponuku pomoci poradne, inak riskuje stratu dôležitých oblastí svojej vlastnej starostlivosti o dieťa. Napríklad určenie miesta obvyklého pobytu detí, spoluúčasť na úprave styku s deťmi a ďalšie.
Doterajšie skúsenosti ukázali, že rodičia aj vo vysoko sporových konfliktoch – hoci sa spočiatku vzpierali – nakoniec spomenutým požiadavkám vyhoveli, pretože daná alternatíva je pre nich akceptovateľná ešte menej. Doterajšia prax priniesla aj inú pozitívnu skúsenosť – počas spolupráce rodičov s poradňou sa z pôvodných odmietavých postojov vyvinula dobrovoľná spolupráca. Týmto spôsobom sa účinne čelí zavrhnutiu jedného z rodičov a z toho plynúcim negatívnym dôsledkom, najmä pre deti. (J. Rudolph.)
Na Slovensku je to inak. O syndróme zavrhnutého rodiča sa zakázalo hovoriť. A ak sa rodičia nevedia dohodnúť, súd skonštatuje, že nevedia komunikovať, a preto zverí dieťa iba jednému z rodičov, zvyčajne matke. Situácia, kedy medzi rodičmi iskrí ako v pekle, je pritom absolútne najviac neuralgický bod všetkého, čo robí rodinnoprávne problémy problémami. Vleklými. Mnohí by vedeli o tom rozprávať seriálové trileri, mnohým deťom sa takto zničil život a zo spoločenského hľadiska ide o semenište budúceho extrémizmu…
- Čo znamená „symptóm oddelenia rodiča“?
I. V bežnej praxi v Nemecku: Ak sa rodičia rozídu, často sa dá pozorovať, že stretoch z rozchodu, strácajú zo zreteľa svoje deti. Pokiaľ predtým svoj život celkom prirodzene orientovali na svoje deti, počas konfliktu sa už zaoberajú výhradne sami sebou. Deti vnímajú ako súčasť konfliktu a často ich primerane „prispôsobujú“ svojmu videniu konfliktu. Tie potom musia znášať dvojité zaťaženie: hroziacu stratu jedného z rodičov a zároveň chýbajúcu podporu v katastrofálne prežívanej situácii rozpadu rodiny. Neraz sa k tomu pridáva tretia záťaž – rodičia nútia deti do konfliktu lojality, ktorý deti nechcú. Majú totiž zaujať pozíciu proti jednému aj vnútorne milovanému rodičovi.
V tejto „životnej katastrofe“ sa rodičia zaoberajú predovšetkým sami sebou a vinou toho nie sú preukázateľne schopní objektívne vnímať krátkodobé i dlhodobé ochranné záujmy svojich detí a podľa nich konať. (J. Rudolph)
Na Slovensku nie je situácia oveľa iná. Vari len v tom, že „bojové stratégie“ sa obohacujú o rôzne podpásovky. Vydieranie, šikana, ohováranie, zveličovanie bežných konfliktov, trestné oznámenia, ktoré sa už stali akýmsi folklórom rodinných porozchodových sporov, zneužívanie práva, kriminalizácia a škandalizácia a – doplňte si podľa svojich skúseností alebo poznatkov zo svojho okolia. Zostáva však zas a opäť zásadná otázka – A ČO DETI?!
II. V interdisciplinárnej („Cochemskej“) praxi: „Symptóm oddelenia rodiča“ sa primerane zohľadňuje pri kooperácii odborníkov, ktorí sa zaoberajú rodičovským konfliktom (pozri viac pri odpovedi na druhú otázku). Znovu sa pri tom presmeruje pozornosť rodičov na skutočné problémy detí. Odborníci majú skúsenosti, že takmer všetci dotknutí rodičia reagovali prekvapene, vystrašene a občas aj zdesene, keď im špecialisti odhalili nový uhoľ pohľadu na problémy detí. Dovtedy svoje spôsoby správania považovali za „normálne“. Spôsob práce rodičov mení k dobrovoľnej zmene. (J. Rudolph)
Na Slovensku nemeníme správanie, súťažíme! Systém hľadá lepšieho rodiča alebo dôvody, na ktorých postaviť, že dieťaťu bude podľa odborníkov lepšie v jednej domácnosti, s jedným rodičom. Cochem, ne-Cochem, víťaza nájsť treba…
(Spracované podľa knihy J. Rudolpha „Si moje dieťa“.)
Zdroj foto: Caleb Woods on Unsplash, Tingey Injury Law Firm on Unsplash