06 jan Ako zmazať vymazanie rodiča
Zostať bez svojho dieťaťa je pre mnohých ako ochrnúť. Človek vníma svet okolo seba, ale nevie sa ho dotknúť. Nedokáže zavolať, usmiať sa, pohladiť…nič. Iba sa dívať. Viem presne o čom hovorím. Sám som si prešiel peklom zavrhnutia a mnoho rokov som sa nedokázal dostať k svojej dcére. Teraz je už jedno, ako a prečo k tomu vôbec došlo, postačí len podotknúť, že nešlo o nijaké domáce násilie. Jednoducho ako rodičia sme vzťah neustáli. Bojoval som o dcéru a dlho som zažíval všetko, čo tzv. „vymazaní rodičia“ dôverne poznajú. Ako človek s humanitným vzdelaním, som sa však snažil pochopiť, v akom svete som sa zrazu vyskytol. Vo svete, kde štát humpľuje deti, kde odborníci velebia predsudky a spravodlivosť začína hodnotením vypasenosti peňaženky. Zostal som sám. Poradiť som si musel sám. A tak som začal problém rozpitvávať, hľadal som rozum a skúsenosti, učil sa a dúfal, že moje otcovstvo nezostane mŕtve.
Po rokoch vyšlo opäť slnko. Zlomil som neschopnosť štátu, zbúral som múr nenávisti, za ktorým dozrievala moja dcéra, a vrátil som sa do života svojho dieťaťa.
Porazil som syndróm zavrhnutého rodiča, vymazal som vymazanie otca. Nevravím, že sám. Na ceste som postretal veľa múdrych, empatických ľudí, ktorí mali možno podobný osud, ale najmä takých, ktorí jednoducho vedeli, chápali a pomáhali. Dnes teda opäť môžem objímať svoje stratené dieťa…
Svoj príbeh pripomínam z jediného dôvodu – nikto mi nemôže povedať, že neviem, čo taký vymazaný rodič prežíva. Veľmi dobre viem. A práve preto mám akúsi nepísanú povinnosť postaviť sa a povedať všetkým tým, ktorých dusí syndróm zavrhnutia, že vakcína proti vymazaniu existuje. Že existuje cesta, ako vyliečiť bolesť a znovu objať svoje dieťa. Dôkazom je moja osobná skúsenosť, i skúsenosť z pomáhania iným.
Prvým krokom je sebauvedomenie. Treba pochopiť, že cesta ku šťastiu nevedie cez vlastné dieťa, ono samo šťastie dať nevie. Šťastie musíte hľadať v sebe a otvoriť mu cestu, aby zažiarilo na vlastnej tvári. Dieťa sa potom k vám otočí ako slnečnica k slnku.
O čom to hovorím?
Že dieťa nie je právo, dieťa je povinnosť! Povinnosť ľúbiť ho, chrániť ho, starať sa oň, vychovávať ho a naučiť ho chápať svet a ako sa v ňom pohybovať.
Že dieťa nemyslí racionálne, ale emocionálne. Svoj vnútorný svet si vytvára na pozorovaní – na zážitkoch a pocitoch z nich. Dieťa si nezapamätá význam a zmysel slov, ale to, ako sa v danej situácii cítilo.
Ak chce rodič nájsť „unesené“ dieťa, musí prestať bojovať! Nie boj, ale hľadanie riešení je spôsob. Aktuálne sa v pomerne veľkej komunikačnej bubline na sociálnych sieťach odohráva silná emócia, ktorú by som parafrázoval popevkom zo známej nacionalistickej piesne „…rež a rúbaj do krve…po tej štátnej kotrbe…“! A tak, ako je zvrátená spomínaná pieseň, tak je zvrátená aj komunikačná atmosféra v tej bubline. Rozumiem, že ubolený rodič berie túto komunitu ako balzam na svoju utrápenú dušu a bezmocnosť. Položte si však otázku – keď zavrú sudcu, že zobral úplatok alebo vyhodia niekoho z úradu, že nerobil, čo mal, alebo vezmú licenciu advokátovi, zmení sa vaša situácia? Nie, prídu noví úradníci. A všetko sa roztočí odznova, ak… ale to nateraz nechajme bokom. Poviem vám tajomstvo, ktoré visí vo vzduchu. Málokto je ochotný ho poznať – spomínaná bublina dáva energiu iba jedným smerom, jednému človeku. Nie, aby sa niečo vo vašej veci vyriešilo, ale aby ste odovzdali pozornosť niekomu, kto s vašim problémom vôbec nijako nepohne. Zrátajte si, čo sa za posledné mesiace zmenilo. Medzi vami a vašim dieťaťom. Zrejme nič. A určite nič v dôsledku toho kriku na sociálnej sieti.
Stíšiť sa treba. A hľadať riešenia. Tam, kde sú očividné výsledky. Tam, kde vás nikto neprizýva skandovať, ale ponúka pomocnú ruku. Nie k pomste, ale k riešeniu.
Veľmi dobre viem, že ten druhý rodič je manipulátor, možno psychicky chorý, má známosti, podpláca celý systém a mnoho iného. Namietnete, nestačí stíšiť sa a hľadať riešenia, keď ten druhý nemá nijaký záujem…
Každý prípad je individuálny, neexistuje univerzálny recept. Iba jedno určite zafunguje: vystúpiť z konfliktu! Až vtedy dokáže človek na problém hľadieť bez hnevu a zúfalstva a je pripravený hľadať riešenia. Ide to! Viem to. Zažil som to, zmenil som veci; a priviedol som k podobným riešeniam nemálo iných.
Základná schéma znie: postav sa mimo konflikt → vymedz hranice → stanov si efektívnu stratégiu. Niekedy je účelné aj nič neurobiť, „iba“ hľadať šťastie v sebe, oslobodiť sa a otvoriť cestu, aby radosť vo vás vystúpila navonok – do vašej tváre. Prinesie to zázraky. Hoci nie je okamžite, ale je to spoľahlivé.
Nejde o rezignáciu, je to o tom, ako nájsť riešenie bez potreby mstiť sa a eskalovať napätie. A treba nájsť spojencov – nie takých, o akých som písal vyššie, ale ľudí, ktorí majú niečo za sebou. Vzdelanie, prax, výsledky, empatiu a najmä, majú záujem nachádzať riešenia. Ak vás niekto povzbudzuje k boju, nemá záujem na výsledku, ale na tom, aby odčerpával energiu (alebo peniaze). Ak niekto povie, že riešenie je vo vás, potom dôverujte. Skutočný odborník je ako tréner – vie identifikovať problém, vie pripraviť, vie určiť stratégiu, vie vymedziť hranice, podporiť, ale na trati, či na ihrisku je už každý sám za seba.
Nikto nedokáže žiť cudzí život.
Zastavte sa, a ohliadnite sa…
Jozef Tinka