14 jan Príbeh Emy
REDAKČNÉ ENTRÉE: Prinášame pokračovanie príbehov, ktoré zbiera a spisuje 14-ročná tínedžerka Kristínka zo Starej Turej. Hľadá, rozpráva sa, premýšľa a zaznamenáva to, čo sa medzi jej rovesníkmi odohráva. V nasledujúcom príbehu sa skrýva niečo, čo by dospelí mali odhaliť a uvedomiť si – ich necitlivé správanie voči deťom sa takmer vždy premietne do sebaobviňovania sa detí. Malý človiečik nechápe správanie dospelých, a preto vždy pripisuje vinu sám sebe. Hoci ide o egoizmus, necitlivosť, nevšímavosť, nezáujem práve od rodičov alebo iných dospelých ľudí. Tento príbeh je autentickým pohľadom detí na ich život medzi dospelými. Snažte sa pri čítaní čítať medzi riadkami, nájdete tam zakódovaný obraz detskej duše.
PRÍBEH EMY
Problémy sú únavné. Je úplne jedno koľko ich je, aj tak je každý z nich naozaj vyčerpávajúci. Každý má svoje problémy, svojich parazitov, ktorý sa živia na nešťastí druhých. Dospelí majú svoje, deti majú svoje, jednoducho žiadny život nie je bezstarostný. A ak sa niekomu aj stane, že sa zbaví všetkých problémov, má veľké šťastie, ktoré si treba vážiť, lebo nebude trvať večne.
Malá Ema mala kompletnú a šťastnú rodinu a nikdy jej nič nechýbalo. Veľa kamarátov nemala, ale boli to všetko takí, čo nikdy nesklamali.
Keď Ema povyrástla, nebola ako ostatní. A v jej veku bola odlišnosť vec, ktorú deti okolo nej nevedeli prijať. Po príchode do novej triedy len čo spoznala svojich spolužiakov zistila, že si s nikým nerozumie. Avšak jedna zo spolužiačok, bola presne taká ako ona. Tichá. Ema radšej presedela celé prestávky v lavici, ako by mala vymýšľať so spolužiakmi. Práve preto si všetci mysleli že je odlišná.
Odsudzovanie a odstrkovanie malej Emy z kolektívu prerástlo až k šikane. Jej doteraz dokonalý život sa skomplikoval. Spolužiaci si z nej deň čo deň robievali posmech a ona nevedela, čo má spraviť aby to zastavila. Najskôr si nechala ubližovať, nikomu nič nepovedala, lebo nechcela ublížiť svojim spolužiakom. Vedela, že by mali z toho problémy a potom by to bolo ešte horšie. Neskôr už bola šikana neznesiteľná. Od slovného pošťuchovania a narážok na jej vzhľad spolužiaci prešli až ku strkaniu zo schodov, kradnutie desiatej a zopárkrát, keď napadol sneh, ju sotili a zahrabali v snehu. Zakaždým prechladla a musela sa doma liečiť. Jej najlepšia kamarátka si ju síce zastávala, ale, povedzme si úprimne, čo zmôžu dve kamarátky proti dvadsiatim spolužiakom.
Toľkú šikanu už nedokázala uniesť. Každý večer plakala. Stále to však dusila v sebe. Snažila sa prísť na to, ako všetko zastaví. Napadlo ju, že ak by bola ako jej spolužiaci, možno by šikana prestala. Tak začala vymýšľať a z tichého malého dievčatka sa stala problémová žiačka.
Učiteľov nebavilo počúvať jej poznámky na hodinách alebo stále riešiť rozbité veci v triede a problémy, v ktorých mala Ema prsty. Začala dostávať poznámky. Nevadilo jej to. Konečne ju mali spolužiaci radi, poradila si so šikanou a v jej očiach to bolo najlepšie riešenie jej problému.
O niekoľko mesiacov sa z poznámok stali zápisy a zo zápisov sa stali znížené známky zo správania. Rodičia si s ňou nevedeli dať rady. Ema nikoho nepočúvala. „Konečne som obľúbená, nikto si zo mňa nerobí posmech a všetci ma majú radi. Už sa nesmejú na mne, smejú sa so mnou,“ vravela si Ema.
Cez svoj kopec slávy nevidela, že jej rodičia sa kvôli nej hádajú a trápia. Prišla na to až neskoro. Vďaka jej hlúposti napokon zistili, že si nerozumejú a každý sa pobral vlastnou cestou.
Ema sa uzavrela do seba. Nechcela už kamarátov, netrápila ju šikana. Všetko sa jej dookola opakovalo v hlave: „Rozpadla sa mi rodina…a je to moja chyba.“
Mama sa odsťahovala a na Emu zabudla. Odstrčila ju ako nechcené dieťa. Otec si našiel novú priateľku a nasťahoval sa s Emou k nej. Začala si uvedomovať, že už to nikdy nebude ako predtým. Už nikdy nebudú rodina.
Priateľka Eminho otca ju nemala rada. Nedokázala pochopiť jej bolesť, nikdy nemala deti. Ema stratila všetkých kamarátov, jej nová mama jej vzala mobil a nepúšťala ju von. Cele dni aj noci musela tráviť pri knihách. Zhoršila sa v škole. Všetko ju prestalo baviť. Každý večer rozmýšľala sama nad sebou a pýtala sa sama seba: „Ako som len mohla všetko tak neskutočne pokaziť…priala by som si, aby toto všetko bola iba nočná mora. Chcem späť mamu, rodinné výlety a všetko krásne, čo sme ako rodina prežívali…“
Ema si uvedomila až neskoro, že šikanu mohla riešiť inak, ako snažiť sa zapadnúť.
Každý deň sa stal rovnakým ako ten deň pred ním. Prestala žiť, začala prežívať. Ale už nechcela nič pokaziť. Upratovala. Učila sa. Stále dookola ten istý stereotyp, ktorý ju čím ďalej, tým viac unavoval. Už nevládala ďalej. Niekoľko mesiacov sa všetko takto únavne tiahlo, pomaly a lepkavo, ako med, prechádzala každým dňom.
Časom sa všetko opäť skomplikovalo. Macocha ju nikdy nemala v láske a každú chvíľku čakala, kým spraví čo i len tú najmenšiu chybu. Oplatilo sa, lebo každý kto čaká, sa raz dočká. Malá hlúpa chyba a všetko sa tak zmenilo.
Otec prikázal Eme, aby cestou zo školy vybrala peniaze z bankomatu. Vybrala presne toľko, koľko mala, no cestou jej vypadla jedna desaťeurová bankovka. Macocha využila príležitosť: hneď ako sa ukázalo, že desať eur chýba, obvinila Emu z krádeže. „Myslela si si, že ti to prejde však? Že len tak ukradneš ocinkovi desať eur a nič si nevšimneme? Na čo si ich potrebovala? Na drogy?“ podozrievala macocha Emu. „Mrzí ma to, museli mi vypadnúť, naozaj som nič neukradla.“ Obhajovala sa Ema so slzami v očiach. „Tak kde potom sú tie peniaze?“ spýtal sa otec Emy. Počula v jeho hlase aký je z nej sklamaný a to ju na všetkom trápilo najviac. „Ja neviem… naozaj neviem…vravím, že mi asi vypadli… Oci, ja si nájdem brigádu. Vrátim to. Sľubujem, ver mi… nič som neukradla,“ bránila sa zajakavo Ema…
Vedela, že otec jej neuverí, vždy veril radšej svojej družke ako svojej dcére. Ale ona sa mu nečudovala. Po tom všetkom, čo spravila, si jeho dôveru nezaslúžila. Chápala to. „Nemôžeš jej veriť ani pol slova, určite droguje, pozri sa ako vyzerá, kruhy pod očami a je úplne bledá,“ povedala macocha.
Odišla by aj sama… Keď to tak veľmi otcova milá chce… Nemusela ju trápiť ešte viac ako sa trápila doteraz. Ema bola naozaj bledá a mala výrazne kruhy pod očami, no nemohli za to drogy, ani nič podobné. Mohli za to rodičia, a všetko, čo sa deje vôkol nej. Už dlho nedokázala zaspať a ak od únavy zatvorila oči, bolo to len na chvíľočku. Nechutilo jej jesť, nedokázala spať a celý život sa jej rúcal. Teraz ešte viac. „Máš pravdu…tuším aj schudla. Veľmi si ma sklamala Ema, nechcem ťa už nikdy vidieť. Nedokážem sa ti pozrieť do očí,“ povedal sklamaný otec a sklonil hlavu.
Ema sa už nesnažila bojovať. Nevládala. Vyšla po schodoch do svojej izby a pobalila si veci. Rozmýšľala, kam pôjde. Vzala si späť mobil a odišla z domu. „Babi?,“ povedala, keď utíchol pípajúci zvuk mobilného telefónu. „Áno srdiečko?“ ozval sa láskavý starecký hlas. „Potrebujem ťa,“ povedala Ema a srdcervúco sa rozplakala. „Čo sa stalo maličká? Prečo si mi neodpovedala na hovory?“, spýtala sa babička so strachom. „Prídem k tebe najbližším autobusom a všetko ti porozprávam,“ odvetila Ema a zrušila hovor.
Kristína TINKOVÁ
Ilustračné foto: Pixabay