15 dec Ako sa zmenil Jakubov svet
Láska…
Nič nie je viac ako láska. Nemyslím len lásku medzi dvomi zaľúbencami. Ale takú, ktorá nebola dopriata každému. Takú, ktorú si málokto váži, pritom ju však potrebuje. Jej význam pochopíme zvyčajne neskoro.
Jakub si myslel, že má všetko. „Všetko“ predstavovalo to, čo väčšina povrchných ľudí považuje za priority. Keď však zistia, že im chýba láska, ktorú považovali za vec nepotrebnú a nepodstatnú, nedá sa už dohnať.
Jakub každý rok dostával najlepšie darčeky spomedzi všetkých svojich kamarátov. Dokiaľ bol dieťa, nič viac nepotreboval. Hŕba hračiek mu stačila, aby mal usmiatu tvár a naoko šťastné srdce.
Tieto Vianoce má už 15. Prehupol sa z dieťaťa na teenagera. Akosi rýchlo. Hračky ho zrazu prestali zaujímať; všetko, čo chce, je nový počítač a videohry.
Po Vianociach sa stretol so svojimi kamarátmi a opäť sa chválil vecami, ktoré dostal. Kamaráti zostali v nemom úžase. Znovu. Ako vždy. Rodičia by im také veci nikdy nekúpili.
Martin, Jakubov najlepší kamarát, bol iný. Nikdy mu na veciach nezáležalo. Hoci to Jakub nedokázal pochopiť, rozumeli si aj tak.
Martin mal skromné Vianoce. Ako každý rok. Keď sa pochválil akú radosť mu spravili obyčajné ponožky, a ešte obyčajnejšia šálka, Jakub ho vysmial. Martin sa ohradil: „Kubo, si môj najlepší kamarát, to veľmi dobre vieš. A preto by som ti rád povedal jedno: si zaslepený hŕbou vecí, a tá hŕba už je taká veľká, že nevidíš skutočné hodnoty.“ Jakub sa nachvíľku zháčil. Nikdy mu totiž nikto nič podobné nepovedal. Nemal odkiaľ vedieť, že veci nie sú to, čo urobí človeka najviac šťastným. Klesla mu hlava. Chvíľu sa vzduchom niesol ťažký, vyčerpávajúci smútok, ktorý plával Jakubovou hlavou.
Vždy optimistický Adrián už nezniesol ťažobu smutnej atmosféry, ktorá, po tej výčitke medzi kamarátmi, zavládla, a pokúsil sa vniesť do rozhovoru trochu svetla: „No čo, aké boli sviatky? Čo ste robili?“
Max, ktorý bol po celú dobu ticho, sa posnažil zapojiť do rozhovoru: „Pozerali sme s rodičmi telku; takto, cez sviatky, tam chodia veľmi pekné rodinné filmy.“
Jakub sa zamyslel. On telku s rodičmi nikdy nepozeral…
Chladná povaha mu nedovolila ukázať zraniteľné, no studené srdce.
„Ja som s mamou a sestrou piekol medovníky,“ povedal Martin.
Čím viac krásnych veci Jakub počul, tým ťažšie skrýval, aký je v skutočnosti krehučký. Detstvo bez lásky mu síce zanechalo v hrudi namiesto srdca ľad, no každý ľad sa raz roztopí… Toto bola chvíľa, kedy sa ľad v Jakubovej hrudi začal topiť. Čím tenšia vrstva ľadu chránila Jakubovo srdce, tým bol citlivejší. Všetci kamaráti strávili čas s rodinou, a on? Celé Vianoce za monitorom počítača. Sám… Bolo mu to ľúto.
Napokon vrstva ľadu zostala úplne tenučká a Jakub nenápadne sklonil hlavu so slovami: „Už musím ísť…“ Nechcel tam sedieť a počúvať krásne rodinné príbehy svojich kamarátov. Navyše, cítil sa zle, a každá nová vianočná príhoda ho zraňovala viac a viac.
„Čo sa stalo Kubo?“ spýtal sa Adrián. „Nič, len mám doma ešte nejaké povinnosti,“ povedal so sklonenou hlavou. „Dohrať zápas.“ Zamrmlal si popod nos Max. Jakub to začul…a zranilo ho to ešte viac. Keď prišiel domov, opäť tam nikto nebol… Mama aj otec boli v práci. „Ďalej to takto nejde,“ pomyslel si Jakub.
Všetko bolo zrazu pochmúrne, ani videohry mu nedokázali zlepšiť náladu. Zodvihol mobil a zavolal mame. Plakal.
„Mami, poď už domov z práce, už nechcem drahé darčeky! Chcem s tebou piecť medovníky, a pozerať vianočné filmy.“ Mama zostala v šoku.
Prestala pracovať nadčasy; otec tiež. Nepotrebovali mraky peňazí, lebo ich syn prestal mať drahé požiadavky. Všetko, čo chcel, bol spoločne strávený čas. S rodičmi. A to mu dokázali splniť.
Jakub si konečne uvedomil, aká je v živote dôležitá láska. Ľad, ktorý obklopoval jeho srdce, sa roztopil. Pochopil, že čas, strávený s rodinou, je oveľa šťastnejší, ako rozbaľovanie novej videohry alebo počítača. Je to úplne iná radosť, úplne nový, nepoznaný pocit. Veľmi rýchlo si ho obľúbil. Láska je viac ako peniaze. Jakubov život sa zrazu stal oveľa krajší, prekvitol celkom inými farbami ako doteraz.
Kristína Tinková
DALI SME PRIESTOR DEŤOM,
aby porozprávali príbehy zo svojho okolia. Prvou, ktorá prijala výzvu, je tínedžerka Kristínka zo Starej Turej. Sľúbila, že prevezme na seba rolu reportérky a bude pravidelne vyhľadávať príbehy svojich rovesníkov a spracovávať ich do literárnej podoby. Podujala sa stvárňovať svet detí v konfrontácii so svetom dospelých. Svet dospelých očami detí. Pretože dospelí si často myslia, že o deťoch všetko najlepšie vedia sami. Ale – no, nevedia! Veríme, že Kristínke to odhodlanie vydrží čo najdlhšie a že v seriáli príbehov, ktoré zozbiera, umožní rodičom a ostatným dospelým odhaliť svet, ktorý je možno pre nich netušeným tajomstvom.
Redakcia